Slovenčina
Csaba a Suzanne Kissovci zmenili zdevastovanú synagógu na renomovaný výstavný priestor, predstavujúci najmodernejšie umelecké trendy.
„Je to nový skvelý výstavný priestor, ktorému však zatiaľ chýba tradícia,“ povedal pri otvorení svojej výstavy v roku 1997 v šamorínskej synagóge významný český výtvarník Vladimír Kokolia. Práve on bol jeden z prvých, kto svojou expozíciou spomínanú tradíciu začal budovať, a tak po rokoch, keď prišiel do Šamorína opäť prezentovať svoju tvorbu, mohol nepochybne aj s pocitom svojho podielu na činnosti vtedy už renomovanej galérie vyhlásiť: „Vystavujem všelikde po svete, ale srdce tohto miesta je rozhodujúce. Synagóga nesie v sebe osudy ľudí a ich myšlienky a ja z nej doslova nasávam farby, inšpiráciu.“
Vráťme sa ešte na chvíľu k tomu roku 1997, Kokolia vtedy vystavoval nielen v synagóge, ale aj v neďalekom panelákovom byte manželov Csabu a Suzanne Kissovcov. Csaba je miestny rodák, ktorý sa po revolúcii vrátil z kanadského Vancouveru, odkiaľ si priviedol nielen malajzijskú manželku, ale aj túžbu vybudovať v Šamoríne stály výstavný priestor. „A keďže v meste nič podobné neexistovalo, rozhodli sme sa organizovať výstavy v našom byte,“ spomína Kiss. „Mal štyri izby, my sme sa uchýlili do jednej a zvyšné tri, ako aj kuchyňa, slúžili ako improvizovaná galéria.“ Odtiaľ pochádza aj názov At Home Gallery, ktorý znie zvláštnym čarom v meste, kde je maďarčina prinajmenšom taká prítomná ako slovenčina.
Prvá bytová výstava sa uskutočnila v roku 1995, no Kiss si z detstva dobre pamätal na chátrajúcu synagógu neďaleko domu, v ktorom vyrastal, a hoci po príchode z emigrácie bola synagóga ešte v zúboženejšom stave, podujali sa s manželkou vytvoriť malý zázrak. Budovu získali do prenájmu od Ústredia židovských náboženských obcí na Slovensku, na vlastné náklady ju začali čistiť, a hoci jej úplná rekonštrukcia potom trvala ešte niekoľko rokov, magický priestor bol po niekoľkých mesiacoch pripravený na inštaláciu prvej výstavy. Genius loci budovy z roku 1912 bol evidentný.
Daniel Fischer: Jedine tí…, 2013.
Jana Farmanová: Sázim semínka slunečnic a hledám nad mraky slunce, 2016.
József Bartha, Sándor Bartha: Viac než syntax, 2015.
Model výstavy na dvoch miestach bol unikátny a Kissovci ho dômyselne využívali – buď v každom priestore vystavoval iný autor a o piatej bola vernisáž v byte a o pol siedmej v synagóge, alebo využil jeden umelec oba priestory, čo bol aj prípad spomínanej výstavy Vladimíra Kokoliu, ktorý v synagóge vystavoval kresby a v byte obrazy. A hoci výstavy v byte okrem samotného umeleckého zážitku u viacerých evokovali ešte nie také dávne neoficiálne bytové výstavy počas normalizácie, a aj Šamorínčania si zvykli na občasné procesie milovníkov výtvarného umenia presúvajúcich sa ulicami mesta, ambície Kissovcov siahali oveľa ďalej.
Svoju výstavnú dramaturgiu sústredili už len na synagógu, ktorú aj vďaka zahraničnej finančnej pomoci neustále opravovali a kultivovali. „Keď sa zachráni synagóga, ožije jej duch a priestor, sprístupnený po vyše päťdesiatich rokoch, je výstavou sám osebe,“ povedali manželia Kissovci po tom, ako vrátili do života zdevastovaný objekt synagógy. „Interiér sme sa rozhodli ponechať v pôvodnom stave, aby mohol autenticky rozprávať svoj silný príbeh.“
Galéria v opozícii
Koncert Ivy Bittovej, 2020.
Keby po úmornej záchrane a sprístupnení sakrálnej architektonickej pamiatky už nepohli ani prstom, mohli byť na výsosť spokojní. Vďaka nim začali do synagógy, ktorej brány boli vyše polstoročia zatvorené, chodiť aj miestni, ktorí v nej nikdy predtým neboli. Pritom v začiatkoch obnovy synagógy boli Kissovci považovaní mnohými Šamorínčanmi nielen za nepohodlných čudákov, ale div nie za nepriateľov. Navyše, bolo to v období, ktoré nebolo naklonené inej kultúre než tej najštátnejšej a najnárodnejšej, a tak sa v rokoch 1994 až 1998 galéria profilovala do istej miery aj zásadným opozičným postojom.
Kissovci časom ešte odkúpili priľahlú budovu bývalej židovskej školy, kde vytvorili Dom umenia so štyrmi ateliérmi a s možnosťou rezidenčných pobytov pre šesť či sedem umelcov. Činnosť galérie sa tak aj vďaka prenajatej susediacej záhrade rozšírila o workshopy, sympóziá, umelecké tábory pre mládež, ale aj o koncerty alternatívnej hudby, divadelné predstavenia či literárne večery.
Zoznam špičkových domácich a zahraničných vystavujúcich výtvarníkov, ako aj účinkujúcich hudobníkov a ďalších umelcov je úctyhodný. Kissovci, napriek tomu, že nie sú výtvarníci ani kunsthistorici, dokázali vytvoriť rešpektovanú galériu s nonkonformnou dramaturgiou, prinášajúcou do regionálnej inštitúcie najmodernejšie trendy. „Je to výsledok zmesi našich osobných pocitov a záujmov, práce spriaznených historikov umenia a kurátorov, ako aj vkladu našich priateľov,“ hovorí Csaba Kiss.
Dalajlámova slovenská premiéra
Na hornej snímke dalajláma porcuje hotovú mandalu, ktorú potom rituálne vysype do Dunaja, 2000.
Zásadným míľnikom v štvrťstoročnej histórii At Home Gallery bol rok 1999, keď v synagóge skupina tibetských mníchov niekoľko dní vytvárala magickú mandalu, ktorú potom na záver rituálne rozmetali (symbolizujúc pominuteľnosť všetkého dobra i zla) do neďalekého Dunaja. Záujem verejnosti bol obrovský, zhruba dvadsaťtisíc návštevníkov trpezlivo stálo v niekoľkohodinových radoch pred synagógou.
„Dobrý chýr spôsobil, že o rok sa podujatie zopakovalo, pričom jeho vyvrcholenia sa na pozvanie našej galérie zúčastnil najvyšší tibetský duchovný i politický vodca, 14. dalajláma,“ hovorí Kiss. Priazeň a prítomnosť tohto nositeľa Nobelovej ceny za mier, pre ktorého to bola prvá, hoci „len“ súkromná návšteva Slovenska, zapísala galériu natrvalo na medzinárodnú kultúrnu mapu.
„Vaša galéria má veľký podiel na rozširovaní povedomia o bohatstve a rozmanitosti kultúry,“ hrdo cituje Csaba Kiss z pozdravného listu dalajlámu. Tento dokument nemohol chýbať v čerstvej výpravnej publikácii, vydanej k 25. výročiu At Home Gallery. Jubileum bolo síce už vlani, pandémia však oslavy odložila, čo však nič nemení na slovách manželov Kissovcov: „Tak ako synagóga pokračuje v inšpirovaní nových umeleckých diel, rovnako aj my pokračujeme v nemenej dôležitej oslave slobody prejavu a rôznorodosti.“
Csaba a Suzanne Kissovci vítajú vzácneho hosťa na letisku, 2000. Foto – At Home Gallery (9)