Slovenčina
Tento text je súčasťou blogu www.samorincan.sk, nie je však jeho redakčným obsahom. Uverejňujeme text šamorínskej poetky Judity Kaššovicovej. Text bol publikovaný na stránke Klubu nezávislých spisovateľov.
Vrátili sme sa z Košarísk, je 21. júl. Kým doznievajú zážitky, otváram facebook - Csaba Kiss zdieľa spomienku takmer spred dvadsiatich rokov, z roku 2000, keď sypali v šamorínskej synagóge tibetskí mnísi mandalu. Krásna, farebná piesková mandala, obsahujúca celé univerzum, znázorňujúca cykly času. Dokonalé spojenie. Lebo Košariská boli pre mňa o tom. Vysoko prevyšujúce výročné oslavy, ďaleko presahujúce prednášanie.
Niečo mysteriózne sa prebudilo pri tom dome pod kostolom. Nastúpení vojaci, niekoľko čistých slov, vence a kytice, fajnová dychová hudba armádneho orchestra, všetko veľmi dôstojné a primerané. Na záver slovenská hymna. Krásne divadlo zvládam v teplom letnom, trochu mráčikmi zastretom dni. A po slovenskej hymne sa tak jemne, nežne začne rozliehať melódia hymny českej. Ticho na lúkach a vŕškoch, všade navôkol a do toho ticha...V akom širokom kontexte, neviem posúdiť, začali padať prvé slzy.
Mráčik na oblohe zmocnel a tiež spustil prvé kvapky, vzápätí silnejúce na dážď. Kým išiel Juraj po dáždnik, chcela som počkať pod malou slivkou v briežku pri ceste, keď tu bielovlasý pán v čiernom obleku podáva ruku, že v tých sandálkach, aby ste nespadli - Kezét csókolom!
A hranica času bola opäť prekročená. Reštaurácia v Košariskách už bola vyhradená pre hostí, vrátili sme sa teda o pár kilometrov do Prašníka. Takmer klasický nedeľný obed a späť, do kostola v Košariskách.
Každoročné oslavy výročia narodenia M. R. Štefánika, tentokrát 139. výročie sprevádzala výstava "Generál na javisku". V rámci jej otvorenia, a to bol pôvodný impulz návštevy Košarísk, bola prenáška Dagmar Inštitorisovej – Štefánik v divadelných podobách, rovnako aj prezentácia Dagmarinej monografie „Milan Rastislav Štefánik v dramatickej tvorbe na Slovensku a v Čechách“. Rovnako výstava ako aj prednáška sa konali v priestoroch evanjelického chrámu. Pozerám teraz na knihu s modrou obálkou, no premietajú sa mi v mysli neodbytne Dagmarine slová o tých, ktorí o M. R. Š. vytvárali edukačné, adoračné či rozprávkové príbehy, o dobe, v ktorej vznikali a počujem ešte citácie scenárov až po rozhovor chlapca Milana s matkou, keď nosia kvety na hrob brata, ktorého smrť sa mu pokúšajú zatajiť. Tie slzy v tej chvíli boli na mieste, milá Dagmar, Tvoje aj naše. Vďaka za to, lebo niet nič silnejšie, ako sprostredkovať vhľad do vecí ľudských a božích súčasne, keď ruka v ruke ide šťastie i tragika a vzniká čosi mysteriózne – priestor v priestore, čas v bezčase.
Neskoro večer sme sedeli spolu s priateľmi na brehu vodného kanála v Čilistove. Sypali sme tú mandalu zážitkov z jednej letnej slávnosti na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny do ticha noci. Malé kačičky nečujne plávali popod steblá vodných tráv.
Svet bol celistvý.