Slovenčina
Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 za hlavnú Patrónku Slovenska, si Slovensko a Katolícka cirkev pripomínajú 15. septembra.
Prvá zmienka o sviatku Sedembolestnej Božej Matky pochádza z roku 1412, keď sa spomenul na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev ho však ustanovil až pápež Benedikt XIII. roku 1727 a zároveň povolil, aby sa Panna Mária Sedembolestná uctievala ako Patrónka Slovenska. Jej národnou svätyňou sa stal šaštínsky chrám, opradený mnohými zázrakmi na Máriin príhovor. Jeho dejiny siahajú do roku 1564. Pápež Pavol VI. mu roku 1964 udelil titul baziliky minor (menšej).
Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť. Mariánski ctitelia vymenúvajú aspoň sedem najznámejších bolestí Božej Matky. Prvou je proroctvo Simeona, ktorý jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že “jej vlastnú dušu prenikne meč”. Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. Štvrtú a piatu bolesť prežívala matka Božieho Syna pri umučení syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako matku plnú bolesti.
Slováci k nej oddávna prechovávali osobitnú úctu a dôveru v trápeniach. Omšové texty zo sviatku Sedembolestnej vyjadrujú vieru, že “ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna”.
História
Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov. Necelé tri desaťročia predtým vznikla vo Florencii rehoľa servítov (uznaná pápežom Alexandrom IV. roku 1253), ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie. Jej uctievanie sa neskôr rozšírilo aj na naše územie. Postupne bolo na Slovensku zasvätených Sedembolestnej Panne Márii vyše 45 kostolov a kaplniek a v druhej polovici 16. storočia, sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne.
Šaštín sa nemôže pochváliť pôvabným údolím ako Marianka, ani prekrásnymi lesmi ako Staré Hory či vrchom, na ktorom leží levočská bazilika. Zato všetky tri pútnické miesta prekoná chrámom, v ktorom je uchovávaná milostivá socha Sedembolestnej.
“Sedembolestná Panna Mária, Tebe slovenská spieva krajina”, hlása nápis v strede chrámového priečelia. Vyznanie a výzva súčasne. Kto sem príde, celý sa zasväcuje Matke Božej, stáva sa jej obdivovateľom, dôverníkom, synom či dcérou. Cíti, že sa sem musí vracať, aby vždy znova čerpal sily z nevyčerpateľnej studnice Božej milosti.
Architektúra baziliky v Šaštíne
Prečo je šaštínska bazilika taká krásna? Azda aj preto, že jej projektanti, paulínsky kňaz Matej Vépi a cisársky staviteľ Ján Damiani do nej vložili tvorivé schopnosti podložené hlbokou vierou v Matku Božiu.
Vzorom pre barokovú stavbu bol kostol Gesú v Ríme. Priečelie, pozostávajúce z dvoch častí, je zdobené rímsami, pilastrami, polostĺpmi, krásne formovanými hlavicami, pričom mu dominuje vstupný portál a sochy sv. Pavla, sv. Antona a sv. Hieronyma.
Pozdĺžna, pozoruhodne riešená loď kostola je rozdelená klenbami do piatich častí, pričom nad presbytériom sa týči vysoká polokupola. Steny interiéru bohato pokrývajú fresky, ktorých autorom je Ján Jozef Chamant. Udivujú iluzionistické maľby, ktoré robia priestor vyšším, mohutnejším, ale aj figurálne maľby, zobrazujúce zástupy anjelov s Máriou, Matkou bolesti, s krížom Spasiteľa či s Veronikinou šatkou. Vo viere utvrdzuje text, ktorý akoby bol pokračovaním textu z priečelia. “My, Slováci, Teba, Matka, čo patrónku vzývame, Tvoje preveliké bôle často v srdci mávame.”
Autorom hlavného oltára, dokončeného roku 1764, je František Anton Hillebrandt. Červený mramor a zelená drapéria sú kontrastom, protipólom milostivej sochy vysokej 85 centimetrov a širokej 91 centimetrov. Pozlátené korunky na hlavách Panny Márie a Ježiša, hviezdy okolo hlavy Matky Božej, pozlátené lúče, vychádzajúce spoza Piety a dvaja vznášajúci sa anjeli, dotvárajú toto pôvabné zátišie.
K dokonalému chrámovému interiéru patrí i vyrezávaná kazateľnica s motívom Premenenia Ježiša Krista na hore Tábor, chór s organom z roku 1771, ale predovšetkým šesť bočných oltárov, nad ktorými dominujú obrazy. Päť z nich vytvoril známy barokový maliar Ján Lukáš Kracker. Zobrazujú sv. Pavla, sv. Annu, sv. rodinu, sv. Jána Nepomuckého a sv. anjelov strážnych. Šiesty obraz namaľoval Ernest Hochschertner a zobrazuje sv. Jána Boska.
Na severnej strane, v tesnej blízkosti baziliky, stojí malá trojhranná kaplnka z prelomu 16. a 17. storočia. Skromne sa túli k silnému telu chrámu, akoby chcela byť bližšie k Piete, ktorú dlhé roky ukrývala.
Čo hovorí legenda
Práve k nej sa viaže legenda, ktorá hovorí o pôvode pútnického miesta i sochy Sedembolestnej.
Imrich Czobor, zástupca uhorského palatína a vlastník šaštínskej pevnosti, bol prchkej povahy. Svojej nábožnej manželke Angelike Bakičovej pripravil nejednu trpkú chvíľu. Aj v ten deň, keď sa viezli kočom záhorskou rovinou, sa pre čosi nepohodli. Imrich, rozpálený hádkou, sa neovládol, vysotil manželku z koča a hnal kone ďalej. So slzami v očiach si Angelika kľakla na zem a vrúcne sa modlila za obrátenie svojho manžela. Odrazu sa jej zdalo, že pred ňou stojí Sedembolestná so súcitom v tvári. Nešťastná žena sa ešte vrúcnejšie modlila a sľúbila, že ak sa jej muž napraví, dá z neďalekého hruškového stromu vyhotoviť sošku Matky Božej a postaviť kaplnku. Na Angelikinu dušu sa zniesol pokoj a v nádeji sa pobrala domov. O chvíľu spozorovala koč, a keď sa priblížil, spoznala manžela. Imrich Czobor vystúpil z koča, pokorne ju poprosil o odpustenie a súhlasil so sľubom, ktorý dala manželka Matke Božej. V ten deň roku 1564 sa tu uskutočnil prvý zázrak – uzdravilo sa ľudské srdce. Socha Sedembolestnej Panny Márie onedlho skutočne stála na mieste, kde sa príhoda odohrala. Veriaci v čoraz väčšom počte nasledovali Imricha a Angeliku, ktorí sem prichádzali s rodinou i so služobníctvom, pribúdalo aj zázračných uzdravení. Vtedy sa splnila druhá časť Angelikinho sľubu – pre sochu dali postaviť trojbokú kaplnku, ktorá sa stala cieľom mnohých procesií.
ZDROJ: Echoviny