Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 8. časť

30.9.2020, 17:31

Soňa Zakariásová

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti.

Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete. Najprv to boli Česi a Slováci, nasledovali Židia a tragédiu nakoniec zavŕšili Maďari.

Kalendárium udalostí po obsadení Maďarska nemeckou armádou

Rok 1944, 13. apríl. Zriadili židovské geto v Zlatých Klasoch. Podľa nariadenia museli byť všetci Židia zo šamorínskeho okresu vysťahovaní do geta. Zo svojich domov na Gazdovskom rade, Hlavnej a Kováčskej ulici sa museli vysťahovať a kľúče odovzdať na policajnom riaditeľstve, ktoré sídlilo v priestoroch radnice. Na ich odsun dozerali nyilasovci v súčinnosti s miestnymi žandármi, tzv. kakastollas csendőrök. Nad morálkou aj v tomto prípade zvíťazil lúpežný pud a zbabelosť mlčiacej väčšiny.

Od šamorínskych gazdov si prenajali kone a rebrináky, aby na ne naložili svoj „majetok“, ktorý vzali so sebou do geta v Zlatých Klasoch. Fotograf Nándor Kranzinger im pred odvlečením ešte stihol vyhotoviť portrétnu fotografiu (pozn.: uložil ich na sklené negatívy; je možné, že sa dodnes zachovali).

Livia Bitton-Jackson vo svojej autobiografii Žila som tisíc rokov oživuje smutné spomienky na toto obdobie: „Šamorínski Židia musia opustiť mesto a sústrediť sa v meste Nagymagyar, štrnásť kilometrov odtiaľto. Do piatich dní sa majú všetky židovské rodiny pripraviť na deportáciu do geta. Každá židovská rodina si môže vziať osobné potreby a nábytok do jednej izby. Všetko ostatné sa musí zanechať v pôvodnom stave. Kľúče treba pred odchodom odovzdať na policajnej stanici.

...Prišli žandári s kohútími perami a pod ich dohľadom sa naše imanie nakladá na vozy. Jedlo, nábytok, oblečenie, palivové drevo.

...Museli odísť z mesta, ktoré viac nebolo ich. Šamorín sa mal stať mestom bez Židov, presnejšie výnimku dostalo len niekoľko z nich. A nikto sa nepostavil na ich obranu, ani ich priatelia, susedia či známi. Navzájom sa odcudzili. Mali strach čokoľvek podniknúť, aby ich zachránili alebo vystúpili na ich verejnú obranu. Deti prišli o svoje detstvo, predčasne dospeli. Židia, čo tu žili, už stratili svoju identitu, hoci vtedy ešte netušili, že čochvíľa sa z nich stanú len obyčajné identifikačné čísla.“

Na hnuteľný a nehnuteľný majetok po Židoch bol na základe nariadenia Ministerstva vnútra vymenovaný správca. Dohliadal na ich domy a sklady, ktoré mal zabezpečiť proti požiaru. Obytné domy a menšie poľnohospodárske nehnuteľnosti prenajímal. Zo ziskov za prenájom sa vyplácali povinné odvody a zostatok sa raz za pol roka vkladal na účty Židov spravované v zahraničí.

18. apríl. Nasleduje hromadný odchod 60 až 65 židovských rodín (okolo 350 ľudí) do geta v Zlatých Klasoch. Zástupy Šamorínčanov ich odprevádzali až k valcovému mlynu, aby sa tam s nimi rozlúčili. Ešte netušili, že mnohých vidia naposledy.

Výnimku pri deportáciách dostali Židia, ktorí prešli na kresťanskú vieru. Väčšina z nich si zvolila evanjelickú či kalvínsku vieru aj z dôvodu, že katolícki kňazi sa obávali príliš veľkého rizika. Mužom často nepomohol ani zmenený rodný list. Pri prehliadke ich nechali vyzliecť donaha, aby podľa obriezky zistili ich židovský pôvod.

V gete pod dohľadom maďarských žandárov sústredili okolo 500 židovských rodín z pätnástich obcí šamorínskeho okresu. Keďže sa geto nachádzalo priamo v obci, museli byť Židia od ostatných obyvateľov izolovaní. Charitatívne spolky vyslali do geta lekárov, aby chorým a zraneným Židom poskytli prvú pomoc.

Začítajme sa do svedectva šamorínskej rodáčky Livie Bitton-Jackson: „Do dvora sa natlačilo vyše päťsto rodín. Každá si priviezla povolené množstvo nábytku, jedla, oblečenia a osobných vecí. Nie je to kam dať. Nie je tu miesto ani pre ľudí, ktorých sem nahnali z pätnástich okolitých obcí. Bezmocne postávajú, chaoticky pobehujú – matky s dojčatami, starci a stareny, deti.“

14. máj. V skorých ranných hodinách odviezli mužov zo zberného tábora v Zlatých Klasoch do pracovných táborov.

17. máj. Židom v gete odobrali všetky knihy, modlitebné knižky, poznámkové zošity, fotografie, fotoalbumy, romány, dokumenty, pasy, knihy Talmudu aj zvitky Tóry. Dozorcovia potom všetky písomnosti navŕšili na hromadu a spálili.

18. máj. Muži, čo ešte ostali v gete, si na protest a na znak smútku oholili brady.

27. máj. Maďarskí žandári Židom oznámili, že geto v Zlatých Klasoch sa bude likvidovať. Každý si smel vziať so sebou len toľko vecí, koľko uniesol (najviac do 50 kíl).

Ešte v ten istý deň geto v Zlatých Klasoch zatvorili a Židov presunuli do zberného tábora v Dunajskej Strede, poslednej prestupnej zástavky pred Osvienčimom. Židia tam strávili zhruba dva týždne.

8. jún. Dunajskostredský Židovský výbor dostal príkaz vyprázdniť geto a okolo 3 tisíc Židov sústrediť v miestnej veľkej synagóge. V stiesnených podmienkach tam potom ostali ešte niekoľko dní. Len vďaka niekoľkým obetavým miestnym obyvateľom sa podarilo do priestorov synagógy prepašovať aspoň chlieb a mlieko.

13. jún. Začiatok deportácií Židov z Dunajskej Stredy. Podľa nariadenia sa všetci Židia museli do zotmenia sústrediť v miestnej synagóge. Velenie prebrali vojaci SS. Nasledujúce ráno, bolo to v utorok, 2969 Židov nahnali do 60 dobytčích vagónov, aby ich transportovali do Osvienčimu. Podľa očitých svedkov sa s nimi lúčila cigánska kapela, ktorú objednal miestny kolaborant Schwartzer. Posledný vagón, v ktorom mali Židia uložené svoje skromné imanie, žandári odpojili a korisť si rozdelili.

Vtedy ešte netušili, že ich čaká vyčerpávajúca trojdňová cesta bez zásob a bez vody. Všetko, čo Nemci robili, mali do detailov premyslené. Počítali s tým, že Židia nebudú klásť odpor. Vlastne ani nemal kto. Najprv všetkých bojaschopných chlapov medzi 30. a 40. rokom odvliekli do pracovných táborov. Po nich prišli na rad starší muži a mladšie ročníky. Pokým prišiel rad na ženy a deti, neostali doma takmer žiadni chlapi, ktorí by sa ich zastali.