Slovenčina
Šesťdesiate roky. V roku 1960 bola prijatá nová socialistická ústava a pristúpilo sa k reforme verejnej správy, ktorú charakterizovala redukcia krajov a okresov. Šamorín stratil štatút okresného mesta, zrušili sa okresné úrady, ktoré presídlili do Dunajskej Stredy. Zanikli miestne národné výbory v Mliečne a Čilistove, ktoré pričlenili k MsNV Šamorín.
S rastom počtu obyvateľov a pracovných síl sa čoraz naliehavejšou stala potreba riešenia bytovej otázky, čo ovplyvnilo výstavbu prvých sídlisk. Staré centrum mesta padlo za obeť novým sídliskám. Presadzovaním typizovanej panelovej výstavby sa nie vždy bral do úvahy súzvuk s prostredím. Na prepojenie pôvodných historických budov s „modernou“ dostavbou neostal čas ani peniaze. Zmizlo všetko, čo malo ostať zachované ako pamiatka na časy minulé. Okolité polia a záhrady, ale aj staré budovy a domčeky v strede mesta. Mesto utrpelo necitlivým búraním nenahraditeľné škody. Šamorín raz a navždy stratil charakter poľnohospodárskeho mestečka. V druhej polovici 60. rokov sa zlikvidovala časť záhrad starého Majroku, aby na ich mieste mohli vybudovať novú Záhradnícku ulicu.
Na začiatku 60. rokov dokončili výstavbu trojpodlažných bytových domov na Budovateľskej a na prelome 60. a 70. rokov postavili na kraji mesta (na dnešnej Veternej ulici) známe Sídlisko stred. Výstavba ďalších panelových bytov pokračovala na Mestskom majeri, neskôr na Hlavnej ulici, Gazdovskom rade, Dunajskej ulici, Hviezdnej, Mliečňanskej, Cintorínskej, Čilistovskej či Streleckej ulici. V posledných desaťročiach sa zastaval aj stred mesta, pribudli nájomné byty na Hlbokej a Kasárenskej ulici.
Architektúra šesťdesiatych rokov nesie znaky istej šablónovitosti, ktorá vychádzala z dobového funkcionalizmu, ale aj z finančných možností a dostupnosti stavebného materiálu. Estetiku vystriedala uniformita. Architektúra sa obmedzila na jediný cieľ: dať stavbe vonkajší plášť, čoho výsledkom boli jednoduché, sivé a strohé budovy. Na pozemkoch farskej záhrady na Kláštornej postavili farský úrad (pôvodne sídlil v priestoroch kláštora, neskôr sa presťahoval do domu na Dlhej ulici). V polovici 60. rokov sa pri starobylej radnici ešte pýšila benzínka. Na dolnom konci Gazdovského radu stálo pôvodné trhovisko, ktorému kedysi hovorili aj Fortuna. Na mieste dnešnej autobusovej stanice bola lúka, ktorú pozdĺž cesty lemovali vysadené topole. Miestni túto časť pomenovali ako Rajcsúr. Pomenovanie vzniklo z nemeckého „Reitschule“, v preklade jazdecká škola, čo súviselo s blízkosťou pôvodných jazdeckých kasární.
Budova Mestského národného výboru
Boli založené spotrebné družstvá. V Šamoríne malo najväčšie zastúpenie spotrebné družstvo Jednota, ktoré zaviedlo nové formy predaja. Na Gazdovskom rade, vedľa známej Meixnerovej krčmy, zriadili prvú samoobslužnú predajňu potravín v meste (bola to tiež prvá predajňa Jednoty v Šamoríne). Miestni jej hovorili öreg Németh üzlet, podľa vedúceho predajne Júliusa Németha. Pôvodne patrila Jozefovi Kennesymu (od roku 1939), ktorému ju na začiatku 50. rokov vyvlastnili.
Gazdovský rad, Meixnerova krčma a vedľa nej prvá samoobslužná predajňa
Nostalgickú atmosféru starého Gazdovského radu zachytil aj Šamorínčan Vojtech Eliás. Býval v rožnom dome na Kováčskej ulici. (Zdroj: Erszébet Méry, Somorjai lakosok régi képei)
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 18. časť; Šesťdesiate roky - pokračovanie“
