Slovenčina
Šamorín po roku 1948 - dokončenie. Dnešná Čilistovská sa dnes ani vzdialene nepodobá na tú povojnovú. Stáli tam gazdovské domčeky s dielničkami kolárskeho majstra Sándora Vörösa či kováčskeho majstra Ferenca Illésa. Bolo tam aj pohrebníctvo a farské záhrady. Svoj staromestský ráz si ešte donedávna zachovala neďaleká Kováčska. Dlho bola poslednou šamorínskou ulicou, v ktorej sa dochovali zvyšky pôvodnej architektúry. Stál tu obľúbený hostinec Nagy Rezső, Hostinec – Vendéglő – Gasthaus a v dnešnej pizzerii mal svoju truhlársku dielničku s obchodíkom Sándor Ásványi. Na Mliečňanskej stál bitúnok, ktorý zanikol až po roku 1989. Okrem likvidácie zranených zvierat slúžil aj na spracovanie zvieracieho mäsa z miestneho chovu. Takto získané mäso a mäsové výrobky potom za znížené ceny putovali do tzv. úradného výseku.
V Čilistove oproti hasičskej zbrojnici (dnes cukráreň Sladká Máňa) postavili budovu patriacu Štátnemu polesiu. Na začiatku 50. rokov zaviedli do Mliečna elektrinu a na každý druhý elektrický stĺp namontovali osvetlenie.
Pretože veľká časť obyvateľov dochádzala za prácou do Bratislavy, zaviedlo sa pravidelné autobusové spojenie (vlakové vzniklo ešte počas prvej svetovej vojny). Mesto sa postupne rozrástlo o nové štvrte, pribudli nové domy. Na kraji mesta bolo vyhĺbených niekoľko štrkových jám, ktorých štrk sa použil pri stavaní základov nových domov. Spomeňme Tóköz alebo Staré jazierko/Öreg tó, Moravské jazierko/Morvató, Rábske jazierko/Rábató, Štrkovú jamu/Kövecses (neďaleko Záhradníckej). V blízkom okolí to bolo jazierko pri Šámote a štrkovisko v Mliečne. Kedysi vyhľadávané Bratislavské jazierko/Pozsonyi tó, známe aj ako Becsked, ktoré miestni nazývali aj Csontháza, niečo ako miesto kostí. Predpokladá sa, že pri hĺbení jamy narazili robotníci na množstvo kostí, ktoré sa tam mohli dostať z neďalekého popraviska, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to mohli byť masové hroby zajatcov počas vojny. (Pozn.: Zajatecký tábor mal mať podľa nariadenia vlastný cintorín a márnicu a do masových hrobov sa mohlo pochovávať až v dvoch vrstvách.)
Za dnešnou hasičskou zbrojnicou bola v polovici 50. rokov vybetónovaná menšia vodná nádrž, ktorá slúžila ako zásobáreň vody v prípade požiaru neďalekej sušičky obilia a neskôr ako bazén. Vynaliezaví Šamorínčania objavili dieru v plote, aby sa sem mohli chodiť kúpať.
Domov dôchodcov na konci 50. rokov prestavali na štvorkrídlovú budovu s vnútorným átriom. Zároveň tu pribudla nová jedáleň, kuchyňa, sklad i pivničné priestory. V roku 1958 sa konečne podarilo dokončiť novú budovu školy (dnes Základná škola M. Bela). Je priam neuveriteľné, že v nej niekoľko desaťročí sídlili obidve stredné i obe základné školy. Autorom architektonického projektu bol v tom čase mladý začínajúci architekt Vladimír Dedeček (1929 – 2020), považovaný za ikonu slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia. V tom istom roku postavili aj novú školu v Mliečne. A do uvoľnených priestorov základnej školy na Dlhej ulici (dnešného Domu Matice slovenskej) sa v roku 1959 presťahovala novozaložená hudobná škola pod vedením Eleny Hudekovej.
Nová budova školy, v ktorej sídlili až štyri školy, dnes ZŠ Mateja Bela. Na mieste, kde dnes vedie cesta smerom na Záhradnícku, sa pôvodne nachádzal parčík v tvare trojuholníka
V blízkom Mliečne v 50. rokoch postupne zanikajú viacgeneračné domčeky so spoločným dvorom. U mladých sa prejavuje snaha osamostatniť sa. V polovici 50. rokov vybudovali v Mliečne futbalové ihrisko a na začiatku Pešej cesty otvorili obchod s rozličným tovarom a mäsiarstvo. (Na prelome tisícročia bol zrekonštruovaný a obidva obchody boli zlúčené, v súčasnosti ho prevádzkuje COOP Jednota.)
Na terajšej Pešej ceste boli postavené prvé domčeky. Jednoizbové úzke domce nahradili domy minimálne s dvoma izbami a kúpeľnou. A čo je dôležité, stavali sa už z pálených tehál. Až v ďalšom desaťročí pokračuje výstavba známych „kociek“ s plochou strechou.
Poldenná škôlka na Hlavnej ulici zriadená po vojne.
Cez dvor sa dalo prejsť z Hlavnej na Budovateľskú, na noc sa však obe železné bránky zamykali.
(Zdroj: Somorjai lakosok régi képei, Gábor Szinghoffer)
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 17. časť; Šesťdesiate ro
