Slovenčina
Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Šamorín sa definitívne stáva zemepanským mestečkom
Na konci 16. storočia sa opäť menia vlastnícke vzťahy. Niektoré rody strácajú svoje postavenie a iné, naopak, vystupujú do popredia. Na Žitnom ostrove čoraz viac narastá vplyv Pálffyovcov. Neďaleký Čilistov a Kiliti sa stali rodovými majetkami rohoveckého panstva. Okolo roku 1700 sa vlastníkom týchto obcí stáva János Illésházy, neskôr gróf Draskovich a po ňom barón Maholányi.
V dejinách Šamorína môžeme považovať rok 1599 za prelomový. Šamorín sa stal súčasťou dedičného majetku Pálffyovcov, ktorí ešte predtým získali mestečko zálohovaním. Gróf Mikuláš Pálffy z Erdődu, kapitán Bratislavského hradu, za zásluhy v bojoch proti Turkom získal od Rudolfa II. listinu, ktorou dostal do dedičného užívania celé Bratislavské hradné panstvo, vrátane Šamorína.
V postavení kráľovských miest a zemepanských mestečiek boli výrazné rozdiely. Zemepáni často nebrali do úvahy udelené privilégiá, preto si ich dávali mestá opätovne potvrdzovať. Táto tradícia sa udržala až do polovice 19. storočia. V 16. storočí bolo v prospech šamorínskych mešťanov a kupcov vydaných osem mandátov a dve konfirmácie (listiny potvrdzujúce pôvodné privilégiá). Potvrdzovali právo obyvateľov na všetkých mýtnych staniciach v Uhorsku.
Listina Rudolfa II. potvrdzujúca platnosť predtým vydaných listín. Obyvateľov Šamorína oslobodzovala od platenia mýta, no súčasne im ukladala povinnosť odvádzať zemepanskú daň, ako aj ďalšie poplatky.
Napriek všetkej snahe však v mnohých oblastiach záviseli obyvatelia od vôle zemepána. Nemuseli síce povinne robotovať ani odvádzať zemepánovi deviatok, museli mu však dodávať potraviny, najmä mäso. V prípade potreby poskytovalo mestečko povoz pre úradníkov, ktorí to aj využívali, pretože pomerne často cestovali. A aby toho nebolo málo, zemepáni požadovali ubytovanie a stravu pre vojakov, ovos a seno pre ich kone. Pre Šamorín to predstavovalo nemalé výdavky a starosti. Odteraz museli obyvatelia prijímať náboženstvo podľa zásady: „Koho panstvo, toho náboženstvo.“ Pokus obrátiť obyvateľov Šamorína na katolícku vieru však Pálffyovcom celkom nevyšiel.
Šamorín ako zemepanské mestečkom sa nestal poddanským mestečkom. Šamorínčania si mohli užívať výsady a vykúpiť sa spod povinností, no museli za to zemepánovi odvádzať nemalú finančnú čiastku, ktorá sa postupne zvyšovala. V roku 1599 to bolo 606 forintov ročne, od roku 1680 až 806 zlatých forintov. Na vyrubené dane a poplatky sa skladali všetci obyvatelia podľa výšky majetku.
Šamorínsky erb z roku 1899 uvádza Šamorín ako obec. V strede hore je vyobrazený erb Pálffyovcov.
V porovnaní s ostatnými zemepanskými mestečkami Šamorín naďalej disponoval oveľa širšími právomocami v oblasti verejnej správy, hospodárenia, ale aj súdnej moci. Mestská rada zabezpečovala aj ubytovanie a stravovanie vojska, usmerňovala povinnosti vojakov, vyberala vojenské dane. Tak ako v iných mestách, ani v Šamoríne nedošlo k oddeleniu verejnej a súdnej moci. Členovia magistrátu boli zároveň členmi mestského súdu.
Súpisy šľachty z roku 1650
Z roku 1650 pochádza súpis šľachty Bratislavskej stolice. Slúži ako cenný zdroj informácií aj o šamorínskych šľachticoch. Neodlišuje však jednotlivé šľachtické stavy, preto sa domnievame že sa v súpise nachádzajú najmä príslušníci tretieho šľachtického stavu – zemania, prípadne druhého šľachtického stavu – príslušníci strednej šľachty.
Pre väčší prehľad uvádzame ich mená:
v Šamoríne (Samaria) to boli: Czenkei Michael Csenke, Czenkei Paulus Csenke, Czerko Haer. Martini, Dombai Stephanus, Dömös Andreas, Falusi Stephanus, Horvat Martinus, Kovacz Georgius, Literatus Valentinus, Mar Joannes a Suaszer Petrus vel Georgius.
V súpise sa nachádzajú aj mená mliečňanských šľachticov: Boros Michael (Tey falu), Csoka Georgius, Czeszeneki Martinus, Cziba Gregorius, Cziba Relicta Joannes, Cziba Stephanus Junior, Czukari Benedictus, Fekete Martinus, Karaczon Nicolaus, Marczel Laurentius, Meszaros Michael, Monoslai Casparus, Nagi Joannes, Nagi Stephanus, Pukai Valentinus.
V súpise nájdeme tiež mená šľachticov z Kráľovianok: Bíró Petrus (Kyraly fia), Biro Stephanus Junior, Biro Stephanus Senior, Biro Joannes cum frat, Botthlo Haered. Stephani, Botthlo Ladislaus, Botthlo Valentinus, Lölkös Ladislaus.
Šľachtici z Bučuházy: Bucsuhazi Franciscus (Buchuhaza), Phulóp Joannes a Sidó Joannes.
Pokračujeme v stredu, nasledujú „Šľachtické rody v Šamoríne – dokončenie“
