Sándor Rigó: Byť Rómom nie je vždy príjemné

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

Ikonický šamorínsky hudobný klub, v ktorom hrali esá ako Peter Lipa či Tibor Tátrai, oslavuje tento rok dvadsať rokov. „Mal som strýka, ktorý vždy chcel všetko robiť šup-šup. Bol nižšieho vzrastu a mal rád pivo, preto som mu raz zo žartu povedal, že až budem mať kaviareň, tak v nej bude zo šamlíka čapovať pivo. A tá kaviareň sa bude volať Šup-šup. Strýkov život sa utváral inak a výčapníkom sa nestal, ale ŠUP-ŠUP Music Club som skutočne otvoril,“ začína so smiechom svoje rozprávanie Sándor Rigó.

Hudobníkov vždy očarí genius loci

Sanyi dostal lásku k hudbe do vienka v rodine, jeho mama rada spievala. „So sestrou Mónikou, ktorá je dnes úspešná speváčka, sme ju vždy radi počúvali a učili sme sa od nej. Ako samouk som sa naučil hrať na klavíri, preto som túžil po kaviarni so živou hudbou,“ hovorí 44-ročný vyučený strojný zámočník, v ktorého klube hrávali spočiatku len kamaráti. Až sa ho raz Erich Boboš Procházka opýtal, či by nemal záujem aj o bluesovú hudbu. „Som otvorený človek, hudobne sa nevymedzujem a mám rád dobrú hudbu všetkých žánrov. Časom v klube začala hrávať aj domáca formácia Deja vu a mnoho hudobníkov, ktorí tu dodnes hrávajú, mi odporučil ústny harmonikár Tomi Csiba,“ spomína Sándor Rigó, ktorý svoj klub budoval postupne. „Najprv som mal len terasu, na ktorú zatekalo a fúkalo, tak som postavil jednu stenu. Dnešná podoba klubu je výsledkom mnohoročného úsilia, pri zariaďovaní interiéru mi veľmi pomohol aj výtvarník a sochár Boris Mintchev. Hudobníci hrajú u mňa radi, cítia sa v klube dobre. Keď Barna Pély otvoril dvere a vošiel, povedal, že je doma,“ usmieva sa Sanyi, v ktorého podniku sa radi fotia aj turisti.

Ani na Hudbe v duši nechýbajú slzy

Keďže do klubu chodilo za Sanyim aj mnoho nádejných hudobníkov a spevákov, ktorí hľadali priestor, kde by sa mohli prezentovať, rozhodol sa im pomôcť. Prvú talentovú súťaž usporiadal ešte pred pätnástimi rokmi, pred ôsmimi rokmi nápad oprášil a založil súťaž Hudba v duši. Zostavil porotu z profesionálnych hudobníkov, oslovil moderátorov a talenty pozval na predkolo do svojho podniku. „Naším cieľom nie je mladých hudobníkov a spevákov kritizovať, ale pomôcť im tým, že im povieme pravdu. Stáva sa, že sa pred porotou roztrasú, vtedy im dáme čas na upokojenie a pokračujeme, akoby sa nič nestalo. Samozrejme, nijaká súťaž sa nezaobíde bez sklamaní, sĺz a treníc. Počas finále v kultúrnom dome si talenty vyskúšajú, aké je to stáť na javisku pred zaplneným hľadiskom a naučia sa prekonať trému,“ vysvetľuje svoju filozofiu a hneď aj dodá, že mu spoluprácu ponúkli aj maďarské komerčné televízie. „Povedal som im nie. Bol som sa totiž na súťaž pozrieť aj v televízii a pochopil som, že je to pre nich len biznis. Talenty využijú, doráňajú ich duše a potom odhodia ako špinavú handru,“ zamyslí sa organizátor šamorínskej súťaže, do ktorej sa v jednom ročníku prihlásilo až 38 talentov. „Viac súťažiacich by sme kapacitne ani nezvládli. Súťaže v prvých rokoch výrazne podporila aj samospráva, za čo som jej vďačný. Tento ročník súťaže prebehne v ŠUP-ŠUP-e na jeseň a potom sa rozhodne o jej ďalšom osude,“ vraví Sándor Rigó.

Ty len tancuj, kým ti hrám

Ďalšou kapitolou v Sanyiho živote je Rómsky kultúrny festival, ktorý v našom meste pred šestnástimi rokmi založil Károly Sipos. „Po Karčiho smrti ma pred šiestimi rokmi oslovil primátor Gábor Bárdos a požiadal ma, či by som organizáciu festivalu neprebral s tým, že mesto bude festival naďalej podporovať. Pravdu povediac, vôbec sa mi do toho nechcelo, lebo nerozumiem rómskej kultúre. Chodil som do maďarskej školy, mám skôr maďarskú identitu, rodičia ma po rómsky nenaučili, keďže sami tento jazyk neovládajú,“ prizná sa Sanyi, ktorého však bývalý primátor napokon presvedčil. „Ešte v ten večer mi začali hlavou víriť nápady, čo by sa dalo zaradiť do programu. Usporiadali sme výstavu o známych Rómoch, mali sme filmový šiator s filmami s rómskou tematikou a pozvali sme aj remeselníkov, ktorí prezentovali tradičné rómske kováčstvo či drevorezbárstvo,“ zaspomína Sándor Rigó, ktorý aj vďaka festivalu začal spoznávať kultúru vlastného etnika. „Navštívil som jediné európske Múzeum rómskej kultúry v Brne, ktoré ma očarilo. Veľa som sa v ňom dozvedel o dejinách a kultúre Rómov, ale aj o mnohých iných oblastiach ich života ako bývanie, odev či písomníctvo. Hlboko ma zasiahla sekcia o rómskom holokauste, hľadieť na menoslov obetí nie je príjemný pocit,“ hovorí.

Napiekol najtvrdší chlieb na svete

Oslovil aj naslovovzatú rómsku kuchárku, aby ho naučila robiť rómsky chlieb, ktorý sa pečie na panvici. „Nie sú v ňom nijaké špeciálne ingrediencie, tajomstvo je v rukách, keďže pri miesení treba z cesta vytlačiť vzduch. Nikdy som nič chutnejšie nejedol, rómsky chlieb mal jemné cesto, bol kyprý a rozplýval sa na jazyku. Doma som potom upiekol aj vlastný, ale bol taký tvrdý, že som si na ňom zuby vylámal,“ uťahuje si zo svojho kulinárskeho neúspechu. Navštívil aj Rómsku kuchyňu, ktorá bola so štátnou pomocou vybudovaná v Maďarsku. „Tam mi povedali, že medzi maďarskou a rómskou kuchyňou nie je prakticky nijaký rozdiel, len Rómovia viac korenia a dávajú väčšie porcie,“ prezradí so smiechom.

Vzápätí prejde na vážnejšiu tému a zdôverí sa, že pred tromi rokmi bojoval s depresiou. Zvládol ju aj vďaka rozhovorom s reformovaným kňazom Györgyom Andrásom. „Celý život počúvam na svoju adresu nadávky pre môj rómsky pôvod a to sa na psychike človeka odrazí. András mi otvoril oči a už sa pozerám na svet inak. Uvedomil som si, že som nechal so sebou manipulovať, lebo som chcel vyhovieť očakávaniam ostatných. Dnes sa už nehanbím za to, že som Róm,“ povie hrdo a prezradí, že svoj hudobný klub niekedy vníma ako žalár, ktorý si sám vybudoval. Jeho nepokojná povaha ho však núti premýšľať o nových programoch. „Každú stredu máme jam session, na ktorej sa neraz stretne aj trinásť – štrnásť hudobníkov. V septembri by som rád spustil rómske programy s rómskou kuchyňou a uvažujem aj o cimbalovej hudbe či prezentácii rómskych kníh,“ načrtne novinky, ktorými chce Šamorínčanov prekvapiť.

Aby kultúra nebola Popoluška

Sanyiho mrzí, že nepozná dostatočne život Rómov, hoci priznáva, že ich neraz aj odcudzuje. „Každý má šancu sa presadiť, no treba dodať, že štát Rómom vôbec nepomáha. Segregácia nie je správna cesta. Ak piati robia bordel a šiesty odpadky po nich zbiera, dokedy ho to bude baviť?“ pýta sa a vzápätí si aj odpovedá: „Rómom pomôže len integrácia, aby sa naučili adekvátne správať a žiť. Zbližovanie rómskej menšiny a väčšinového obyvateľstva podporuje aj Rómsky kultúrny festival, no jeho osud je dnes otázny,“ vraví a dodá, že by uvítal, keby bol príspevok samosprávy na festival štedrejší. „Kultúra sa v meste stáva Popoluškou, veď výška podpory na podujatia klesá. Rád by som rómsky festival organizoval ďalej, keďže je oň záujem nielen zo strany Rómov, ale aj Slovákov a Maďarov. Temperamentná rómska hudba sa totiž páči všetkým a pre mesto by malo byť otázkou prestíže Rómsky kultúrny festival zachovať,“ zamýšľa sa na záver rozhovoru Sándor Rigó.