Slovenčina
S láskavým súhlasom časopisu Profil uverejňujeme rozhovor s Jarom Vargom, ktorého výstava v šamorínskej synagóge "Niekde som to našiel, ale neviem to nájsť" zaznamenala nebývalý záujem laickej ako aj odbornej verejnosti.
„Ani minulosti, ani budúcnosti sa rukami dotknúť nevieme.“ Jaro Varga v rozhovore s Petrom Megyešim. In Profil 2019, č. 2, s. 74-91.
Peter Megyeši: Pri pohľade na tvoju doterajšiu prácu, a zároveň v snahe obecne ju charakterizovať, nadobúdam pocit, že ju obecne definuje predovšetkým jasné intelektuálne zameranie, racionálna analýza spoločenských procesov, konzekventné rozvíjanie tém ako identita a pamäť (individuálna i kolektívna), často sa venuješ mentálnemu mapovaniu, re-kontextualizácii a odkrývaniu spletitých vzťahov medzi realitou a fikciou. Pri opakovanom stretávaní s tvojím dielom mám takmer identické intelektuálne zážitky ako pri čítaní textov Jorgeho L. Borgesa a mysliteľov rozvíjajúcich dekonštruktivizmus a praktizujúcich interpretácie „čítaním proti srsti“. Rozkrývaš tradované významy s cieľom odhaliť ich skryté a zamlčiavané predpoklady, pomenúvaš symptómy, hľadáš miznúce stopy. Si inšpirovaný, prípadne vychádzaš pri tvorbe z konkrétneho filozofického myslenia alebo určitých spoločensko-vedných diskurzov? Máš okruh autorov, ktorých texty ťa ovplyvnili?
Jaro Varga: Využijem náhodu, že môj pohľad sa práve zastavil na stole predo mnou, kde mám naskladané knihy tvoriace tri komíny. Je tu napríklad Umění paměti od Yatesovej, Malá filozofia nudy od Svendsena, Knihovna v noci od Manguela, Fantasies of the Library od Springerovej, Slová a veci od Foucaulta, Ekologie mysli od Batesona, Násilí od Žižeka, Lexikon magie od Nakonečného, Tri ekológie od Guattariho, Smrt v rodine od Knausgarda. Tieto knihy sú striedavo prekladané ďalšími knihami s odvrátenými chrbtami. Vedľa sedačky je ešte jeden vysoký komín vystavaný z monografií umelcov. Najvrchnejšia kniha patrí českej umelkyni Toyen. Keby som podrobil toto náhodné stretnutie kníh hlbšiemu skúmaniu, najväčšie napätie by vo mne vyvolali knihy, ktorých chrbty sú odo mňa odvrátené. To je ten „neobsadený“ priestor, ktorý môžem ďalej modelovať. Z náhodného stretnutia kníh na stole môžem vytvoriť detektívku. Dopĺňaním alebo (ešte zaujímavejšie) odoberaním (ne)chýbajúcich komponentov reality môžem produkovať fiktívne napätie, ktoré sa v istom bode preklopí do reálneho napätia s reálnymi následkami. A teraz sa pokúsim vymenovať tie odvrátené knihy.
1: Odvrátenému knižnému chrbtu v spodnej časti komína by som priradil názov mojej obľúbenej knihy Pražský cintorín od Umberta Eca. Kniha o vzniku falzifikátu Protokoly sionských mudrcov je príkladom toho, ako sa falšované dejiny môžu stať dejinami skutočnými.
2: Ďalší odvrátený knižný chrbát by patril Parergonu od Derridu. Ak ergon je jadrom, telom alebo centrom a parergon je obalom, povrchom, doplnkom, teda tým, čo je mimo, ale zároveň je jeho súčasťou, tak potom vzťah reality a fikcie chápem ako vzťah ergonu a parergonu, ako vzťah sochy a drapérie, stavby a ornamentu, obrazu a rámu, knihy a obálky.
3: Milujem francúzsku postmodernú filozofiu, takže ako ďalší odvrátený knižný titul uvádzam The Theory of Objects od rakúskeho filozofa Alexiusa Meinonga, s ktorým som sa prvýkrát stretol pri čítaní Logiky smyslu od Deleuza. Zaujímajú ma „predmety bez domova“ Meinongovho paradoxu, teda tie, ktoré existujú na vonkajšej hranici bytia, mimo bytia. Sú to čisté ideálne udalosti neaktualizovateľné v stave vecí, čiže bytie možné ako forma významu. U mňa sú to neexistujúce (absentujúce) názvy kníh.
4: Poslednou odvrátenou knihou bude Bludište seznamů od Umberta Eca. Fascinujú ma zoznamy, ktoré v sebe skrývajú ďalšie zoznamy. Tu uvediem môj zoznam kníh o koncoch, ktorý chápem ako formu akéhosi ekologického apelu. Je vyjadrením strachu. Manieristickým vytváraním zoznamov tlmím svoju neschopnosť posunúť sa ku konštruktívnemu gestu. Vytváranie zoznamov je pre mňa (ako si to trefne sformuloval v otázke) hľadaním miznúcej stopy. Tak, a teraz vstanem z kresla, obídem stôl a prezriem si odvrátené chrbty kníh, ktorým som pred chvíľou priradil názvy. V skutočnosti je tam Koniec červeného človeka od Svetlany Alexijevič, Tušenie tieňa od Ludvíka Součka, Kosmická hra od Stanislava Grofa a Paralelní světy od Michia Kakuho.
Peter Megyeši: Pracuješ s konkrétnymi mestami a miestami ako školy, knižnice, kostoly, synagógy, kiná, kasárne a verejné priestory, ktoré sú vždy definované istou miestnou špecifickosťou a zaťažené mnohými historickými a symbolickými nánosmi: sú spojené s uchovávaním pamäti, manifestáciou moci, vzdelávaním, disciplinovaním, dohľadom, náboženstvom, spolužitím rôznych skupín oby- vateľstva. Z hľadiska umeleckého výskumu a samotného procesu tvorby vzniku vizuálneho diela ide nesporne o mimoriadne vďačné, inšpiratívne a imaginatívne prostredia, ktoré sú preťažené významami a provokujú k odkrývaniu jednotlivých vrstiev, pomenovaniu symbolickej topografie, mentálnemu mapovaniu a archeológii. Je tvojím cieľom tieto prostredia len podrobiť analýze a diagnostikovať, alebo sa tieto neuralgické topografické body snažíš aktivitami a zásahmi i transformovať?
Jaro Varga: Rozpamätávanie prebieha v abstraktnej rovine, podobne ako iné intelektuálne aktivity. Je otázne, akú úlohu v tomto procese zohráva hmotný svet, fyzická realita, ktorá je vždy reprezentovaná prítomnosťou. Ani minulosti, ani budúcnosti sa rukami dotknúť nevieme. Samozrejme, na úrovni jazyka môžeme úplne zrušiť čas, zameniť minulosť a budúcnosť, vyhnúť sa prítomnosti. Faktom však je (aspoň zatiaľ), že fyzická realita nám nedovolí uniknúť z prítomného momentu. A čo ma na tom zaujíma, je otázka vplyvu „dotýkania sa“ na „rozpamätávanie sa“. Americký vedec Michio Kaku predstavil schopnosť vedcov digitálne preniesť pamäť jednej myši do pamäti inej. Hovorí o knižnici (library of minds), v ktorej budú nahrané pamäte a vedomia ľudí. Takúto formu života na úrovni dát v počítači Kaku nazýva digitálna nesmrteľnosť (digital immortality). Ak by sa naplnila táto predstava, znamenalo by to, že fyzická realita ako nejaké kvalitatívne hľadisko nebude mať žiadny vplyv na naše vedomie, resp. na našu pamäť. Spomeniem však jeden protichodný vedecký výskum, ktorý sa realizoval formou ankety (pohovoru) na väčšej vzorke osôb. Respondenti sa predtým, ako sa dostavili do kancelárie na ústny pohovor, dostali vo výťahu do zdanlivo náhodnej situácie. Neznámy okoloidúci ich poprosil, aby mu na chvíľu podržali pohár s horúcou kávou. Ďalšiu skupinu respondentov požiadal o to isté, len tentoraz išlo o studenú Coca-Colu. Pri ústnych pohovoroch sa ukázalo, že ľudia, ktorí držali horúci pohár, si vybavovali prevažne pozitívne spomienky, zatiaľ čo druhá skupina mala tendenciu sa zamerať na negatívne spomienky. Tu prichádza čiastočná odpoveď na tvoju otázku, prečo umiestňujem svoje diela a/alebo pracujem v obsahovo zaťažených priestoroch. Verím, že bezprostredná fyzická skúsenosť z prostredia determinuje kvalitatívny aspekt pamäti a rozpamätávania sa. Niekoľko rokov som sa venoval opustenej budove mojej základnej školy. Skúmal som prázdnotu, triedil som črepiny a nachádzal stratené nepotrebné predmety, tie, ktoré existujú na okraji bytia. Cítil som sa ako Adson z Melku, keď som sa „prehrabával v sutinách, objavil som tu a tam útržky pergamenov, ktoré do nich napadali zo skriptória a z knižnice a prežívali v zemi ako poklady. Začal som ich zbierať, ako keby som chcel znova zložiť knižnicu” (Umberto Eco, Meno ruže). Väčšina mojich diel sa opiera o fyzickosť a telesnú prácu. Miesto, v ktorom sa táto práca odohráva, je miestom prevteľovania cítiaceho tela, miestom Deleuzovho stávania sa (becoming). Z mojej strany nejde iba o archeológiu, skúmanie a mapovanie, ale najmä o navodenie situácie, vytvorenie zámienky pre aktiváciu pamäti zúčastnených. Divák sa tu v určitom momente stáva aktérom, ktorý koná, a ja naopak divákom, ktorý pozoruje. Napríklad v prípade jedného z mojich posledných diel v šamorínskej synagóge (Niekde som to našiel, ale neviem to nájsť, 2018 – 2019), keď som návštevníkov zapojil do kolektívneho skladania podlahy z dlaždíc. Podlaha predstavovala zrkadlový odraz ornamentálneho stropu. Divák, ktorý si prišiel „pozrieť výstavu“, sa napokon pustil do práce. Musel naplno zapojiť svoje vnemy a v neposlednom rade aktivovať pamäť. Musel očami pozorne sledovať vzor na strope, tvary, farby ostrovčeky malty, zalátané diery. Zapamätané kúsky obrazca následne hľadal medzi zlomkami obrazu (medzi roztrúsenými kachličkami) na zemi... Neusilujem o transformáciu miesta, ale diváka.
Peter Megyeši: V tvojej tvorbe sa často a v rôznych kontextoch zaoberáš motívom knižnice – jedným z kľúčových motívov postmoderny. Čo pre teba znamená knižnica ako inštitúcia, ako priestor, ako mentálna mapa, ako symbol?
Jaro Varga: Zaujímajú ma viac názvy, chrbty kníh a obaly ako knihy samotné. Sú tým doplnkom, vonkajškom, povrchom, parergonom. Existujú mimo knihu, ale zároveň sú jej súčasťou. Obaly zachraňovali knihy. Napríklad počas druhej svetovej vojny sa zakázané poľské knihy balili do obalov nemeckých detektívok, aby mali šancu prežiť. Podobne sa pašovali knihy (tiež v obaloch nemeckých detektívok) na hraniciach medzi Československom a Nemeckom. Obaly môžu existovať aj bez kníh ako prázdne ulity. Rovnako knihy bez obalov. Sú moje knižnice knižnicami kníh, alebo knižnicami opustených obalov? Asi najvýraznejším spomedzi mojich „knižničných“ diel je interaktívna knižnica. Priamo začleňuje diváka do svojho obsahu, ráta s ním, divák podmieňuje jej existenciu, ale aj obsahovú kvalitu. V priebehu posledných rokov obsahovala táto knižnica stotisíce titulov existujúcich a neexistujúcich kníh, často aj kníh, ktoré ešte len budú napísané. Divák mohol prechádzať niekoľkými poschodiami – kĺzať pohľadom z titulu na titul a prezerať si knižnicu, ktorú pred ním zanechali iní diváci. Mohol pridať ďalší obsah, a tak jemne pozmeniť predchádza- júci vzťah medzi knihami vytvorením novej asociácie. Ale napríklad mohol aj prepisovať a mazať tituly, ktoré tam napísali iní. Ľudia by mali dielo chápať ako nejakú špirálu vedomostí, ktorú môžu jemným dotykom rozkmitať. Ako otvorenú formu, ktorú môžu ďalej modelovať. Čas a miesto, v ktorom knižnica vzniká, do istej miery determinuje jej posolstvo. Rozhoduje jazyk, geopolitický, ale aj inštitucionálny kontext, v ktorom je dielo vystavené (galéria, múzeum, knižnica, ulica...). Knižnica odráža myšlienky, túžby a úzkosti. Je efemérnym svetom znakov, poetickou skratkou reality, obrazom v obraze. Je akousi nedokončenou skicou sveta a nezatriedeným zoznamom vedomostí. Na chvíľu sa zjaví a navždy zaniká. V skutočnosti nechce byť knižnicou.
Peter Megyeši: Pôsobíš ako vizuálny umelec a kurátor, čiže na umeleckú scénu nazeráš z viacerých strán, i zo zákulisia. Ako ovplyvňuje dlhoročná skúsenosť kurátora premýšľanie nad umením, umeleckým svetom a umeleckou prevádzkou a ako chápeš svoju pozíciu kurátora?
Jaro Varga: Ako kurátor sa pokúšam nebyť úplne kurátorom. Ako umelec si myslím, že umelci nevyhnutne nepotrebujú kurátorov. Stále však verím, že kurátorská práca môže byť obrovské dobrodružstvo. Bohužiaľ, kurátorstvo sa mnohokrát redukuje iba na splnenie inštitucionálnych povinností, na výber „správneho“ umelca a napísanie textu k výstave. Ja vidím v kurátorstve oveľa väčšiu fantáziu. Kurátor môže tvoriť výstavy, ktoré budú generovať nové nepredvídateľné situácie. Umenie nielen predstavia, ale ho aj zmenia. Uvedú ho do pohybu, do nových súvislostí. Výstava by mala byť začiatkom diskusie, nie jej výsledkom.
Peter Megyeši: Myslíš si, že je v dnešnej situácii mediálnej a umeleckej nadprodukcie dôležité, aby bol umelec rýchlo odlíšiteľný a rozpoznateľný? Aký je tvoj vzťah k „Art brandingu“?
Jaro Varga: Niektorí umelci vystavujú viac na Instagrame ako v galériách. Umelci sa snažia prezentovať svoje diela, rozširovať si divácku základňu, upozorňovať na seba. Netrúfam si hodnotiť, kto to robí správne a kto sa mýli. Predstav si umelecký svet ako veľkomesto s malými uličkami pre chodcov, normálnymi ulicami, cestnými tepnami a diaľničnými obchvatmi. Sú umelci, ktorí sa prechádzajú v tichých uličkách a vôbec na seba neupozorňujú, a potom aj takí, ktorí prekračujú rýchlosť na obchvate a trúbia na všetky ostatné autá. Ja som asi niekde medzi. Všetky marketingové príručky, ako sa stať úspešným umelcom, by som zahodil do koša. Buď je umelec schopný vytvoriť unikátny príbeh, alebo nie.
