Hospodárske noviny priniesli rozhovor so synom zavraždeného Šamorínčana Vladimíra Rybára.
Ako sa otec dostal k podnikaniu v poľnohospodárstve?
Študoval agronómiu v Nitre a keď skončil školu, dostal miesto v Semenárskom štátnom majetku v Kvetoslavove. Pôsobil tam v rámci viacerých pozícií - ako chemik, potom ako agronóm. Po revolúcii sa zmenili spoločenské pomery a prišlo k privatizovaniu. Otec a ešte traja jeho kolegovia začali podnikať v tomto odbore, založili si eseročku. Nakoniec ostali už len dvaja. Začal v 93. a prakticky až do smrti, do novembra 2018, sa venoval tomuto podnikaniu.
Akú rozlohu majú pozemky, ktoré obhospodarovali?
On, ako samostatne hospodáriaci roľník, približne štyristopäťdesiat hektárov, ale kolísalo to z roka na rok. Pestovali kukuricu, slnečnicu, pšenicu, jačmeň. Aj repku, ale od tej upustili. Bežné kultúrne plodiny, ktoré možno vidieť na roliach.
Zmienil sa niekedy o tom, že by mal nejakých nepriateľov v tomto biznise, alebo že by čelil vyhrážkam?
Nie nikdy. Bol to pomerne introvertný človek, nezmienil sa o tom. Len v poslednej dobe mal nezhody s kolegom, s ktorým spolupracoval. Ale aká bola príčina, to presne neviem.
Zvažoval v minulosti, že by pozemky predal alebo prestal s podnikaním?
Určite nie. Mal plány, že aj keď bude v dôchodkovom veku, že potiahne pokiaľ mu bude zdravie dobre slúžiť. Bol by ochotný túto činnosť robiť ešte aj možno ďalších tri či päť rokov, lebo ho to bavilo. Bavila ho tá samotná agronomická práca, otravovalo ho stále viac byrokracie, papierovania, evidencie. To nemal rád. Ale tá samotná „agronómčina“, to ho veľmi bavilo, to bolo preňho všetko.
Otec zomrel predčasne. Aký bol v ten osudný deň?
K rodičom som prišiel v nedeľu večer. Otec bol akýsi nesvoj. V noci nemohol spať a tak ma mama zobudila, aby sme sa porozprávali. On bol celý taký zmenený, výraz tváre mal zmenený, bol v strachu a v divnej polohe, akoby bol zrazený na kolená. Ledva rozprával, akoby ho paralyzoval strach.
Vysvetlil vám to nejako?
Snažili sme sa z neho niečo dostať, ale šlo to veľmi ťažko. Hovoril, že po ňom ide mafia, že možno prídeme o všetok majetok, že dôveroval nesprávnym ľuďom. Hovoril niečo v tom zmysle, že je taký slaboch, že sa ani nevie hodiť pod vlak. Proste bolo vidieť, že má z niečoho strach. Ja to spájam s tým, že niekto musel mať záujem o jeho pôdu. Pôdu ktorú mal v osobnom vlastníctve. Má aj pôdu, ktorá je pri Šamoríne, je to lukratívna pôda. Developeri tam majú svoje záujmy a plány, takisto je tam výstavba novej R7, takže aj z tohto pohľadu je to veľmi zaujímavá lokalita. Určite to bolo niečo s pôdou.
Pôda, ktorú vlastnil, leží aj priamo pod R7?
Áno, aj pod R7, ale tam ich štát vyplatil, šlo o verejný záujem. Ale bola aj pri R7, vlastne niekoľko stoviek metrov od budúcej R7.
Pokiaľ ide o spomínané developerské plány, na okolitých parcelách sa plánuje výstavba?
Áno výstavba. Rodinných domov, možno nejaký priemyselný park. Proste je to tam v pláne a developeri o to majú záujem.
V ten osudný pondelok ráno šiel otec normálne do práce?
Áno šiel, ale už tam si všimli jeho zamestnanci, že prišiel na hospodársky dvor a ani sa nepristavil. Prišiel, otočil sa a odišiel preč. Ledva rozprával, ani šoférovať poriadne nevedel. Bol v takom kŕči alebo ako to nazvať.
Kedy ste s ním boli naposledy v kontakte?
V to ráno, v ten pondelok. Ja som tomu spočiatku nepripisoval veľký význam, považoval som to za vyčerpanie, ťažkú chvíľu. Nepovedal by som, že niečo také sa môže následne udiať.
Mal otec niekedy v minulosti psychické problémy?
Nie nikdy. Bol skôr taký uzavretejší, introvertnejší človek. Možno bol trochu výbušnejší, trochu cholerik. Ale ináč nie.
Kedy ste si získali podozrenie, že sa niečo mohlo stať?
Už v ten deň, keď sa poobede nevracal. My sme mu volali, písali správy. Večer sme šli na políciu nahlásiť nezvestnosť osoby. Pol hodiny sme tam vypisovali akési papiere, čo som považoval za absolútne nepodstatné. Následne sme ich požiadali, aby dali lokalizovať jeho mobilný telefón s tým, že akonáhle ho lokalizujú, tak nás budú kontaktovať. Ale vôbec nás v tú noc nekontaktovali, ja som tam dvakrát volal. Na číslo 158 aj na služobné číslo, ale nikto mi nezdvíhal telefón. No a na to ďalšie ráno sme sa vybrali s mamou hľadať na vlastnú päsť. Boli sme na hospodárskom dvore, v okolí Šamorína, pri hrádzi pri Dunaji, celé mesto sme pobehali. Potom mi napadlo ísť sa pozrieť do Pomlé, miestneho lesoparku. Niečo mi hovorilo ísť sa pozrieť aj dozadu k futbalovému ihrisku. Keď sme tam videli jeho auto, tak sme vedeli, že niekde tam zrejme musí byť. Našli sme ho ležať mŕtveho pár metrov od auta.
Pôsobilo to, že si zranenia spôsobil sám?
To sme nevedeli určiť, našli sme ho ležať tvárou k zemi a nechcel som ním hýbať. Len som chcel zistiť, či sú tam známky života, ale bolo evidentné, že nie sú. Nechcel som telom hýbať, aby som náhodou nezmaril niečo vo vyšetrovaní. Videl som však, že má zakrvavené hrdlo a krk. Ihneď sme zalarmovali záchranku aj políciu. Prvá reakcia policajtov bola, že vyšetrovanie bude veľmi ťažké, nakoľko v noci bol vytrvalý dážď, čiže zaisťovať stopy v takomto počasí je pre políciu náročnejšie.
To skonštatovali priamo na mieste?
Áno, hneď po prvotnej obhliadke.
Ako prebiehala ďalšia komunikácia s políciou a vyšetrovateľom?
Hneď na mieste, v aute, sme mali prvotný výsluch vyšetrovateľom z Dunajskej Stredy a následne nás poslali na výsluch na krajskú políciu do Trnavy, mňa aj mamu. Ale tie osoby, čo tam pracovali na mňa pôsobili ako amatéri, prišlo mi to neprofesionálne. Ešte keď vás odprevadia s konštatovaním, že osemdesiat percent takýchto prípadov sa nevyšetrí, tak to nepridá na dôvere. Kým som sa sám o vyšetrovanie nezačal bližšie zaujímať, tak nás o ňom ani neinformovali. Jediné, čo nám poskytli, bola správa zo súdnej pitvy. Súdny znalec skonštatoval, že smrť nebola zapríčinená cudzím zavinením. Boli tam početné rezné rany na hrdle, krčnej tepne, a takisto našli stopy aj na predlaktiach.
Krajská polícia prednedávnom médiá informovala, že prípad naďalej vyšetrujú ako prečin vraždy a vo veci prebiehajú ďalšie úkony.
Sprvoti to vyšetrovali ako samovraždu a teraz to preklasifikovali. Stalo sa tak však až po tom, ako o prípade informovali policajného prezidenta farmári z východného Slovenska. Zrejme na ich popud sa to preklasifikovalo. Ale ako som vravel, celý ten proces vyšetrovania mi pripadal čudný, nemal som z toho dobrý dojem.
Okrem toho, že vás vypočuli, viete o tom, že by prebehli nejaké iné úkony – napríklad v otcovej firme a podobne?
Práve že nie, nevypočuli doteraz ani jeho najbližších kolegov či spolupracovníkov, neurobili domovú obhliadku. Jedinú obhliadku urobili na mieste činu a prezreli auto, či v ňom neboli zanechané stopy. Robili ešte vypočutia otcovej mamy a jeho brata. To bolo všetko.
Kontaktoval vás niekto po otcovej smrti, bol záujem o odkúpenie jeho pozemkov?
Áno, bol v januári, ale nechcem ten subjekt konkretizovať. Prišlo mi podozrivé, že nám ponúkli odkúpenie za dosť smiešnu cenu. Pritom hodnota tých pozemkov v okolí Šamorína je násobne vyššia. Zrejme to bola opätovná ponuka, s ktorou otec už v minulosti nesúhlasil.
Ponúkanú cenu vám zdôvodnili?
Áno, tým, že v takej výške sa pohybujú ceny za ornú pôdu. Že nám dávajú ponuku na odkúpenie ornej pôdy. Ale v skutočnosti, ak má niekto developerské záujmy, tak tá cena musí byť násobne vyššia. Ak na tej pôde nemieni hospodáriť.
Ten subjekt, ktorý sa o odkúpenie pozemkov zaujímal, pôsobí v poľnohospodárstve alebo je to developer?
Je to developerská firma, nepôsobí v poľnohospodárstve.
Aká bola vaša odpoveď?
Ja som pripomenul, že momentálne nie som ani vlastníkom tejto pôdy, nakoľko ešte neprebehlo ani dedičské konanie. Už to mi bolo divné, prečo oslovili práve mňa, pritom moja mama má podielové vlastníctvo, čiže ona by mala byť tá prvá oslovená s takouto ponukou. Cena mi prišla podozrivo nízka, preto som to jednoznačne odmietol s tým, že mienim na tej pôde ďalej farmárčiť a určite ju nebudem predávať, pretože si uvedomujem, že pôda je základný výrobný faktor a tá najcennejšia komodita, ktorá nikdy na hodnote nestratí.