Slovenčina
Magyar
Pišta Lengyel medzičasom právom patrí k šamorínskym hudobným velikánom. V našom meste ho bežne môžete zažiť v Šup-Šupe, v Mozi, či na rôznych podujatiach, kde exceluje na svojej striebornej elektrickej gitare počas blues alebo rocku. Pišta však najčastejšie sprevádza rôznych známych slovenských umelcov po koncertových turné doma i v zahraničí a nahráva s nimi štúdiové albumy. My sme sa stretli v Derby pri pive a tam vznikol aj tento rozhovor o hudbe, tvorbe a električkách.
Ako si sa dostal k hudbe?
Už ako dieťa som počúval veľa hudby. Najmä nahrávky maďarských kapiel ako Illés alebo Omega, či LGT. Ako malý som sa ocitol na viacerých svadbách, kde hrávala živá hudba a fascinovali ma všetky nástroje, aj keď som sa najviac obšmietal okolo bubeníka. Doma tiež vždy niečo hralo a mali sme aj rôzne hudobné nástroje, napríklad klavír, na ktorom som si mohol vybrnkávať. Otec sa zasa venoval gitare a práve on ma naučil prvé akordy.
Takže keby sa ti pokazila elektrická gitara, prejdeš trebárs hoc aj na akordeón?
Na akordeóne si kedy-tedy zahrám, keďže sa na ňom učí moja dcéra, ale už mi to príliš nejde. Potom, ako som skončil základnú školu, prestal som sa mu venovať.
Dal by sa blues hrať s akordeónom?
Určite áno. Existuje aj štýl, ktorý sa volá zydeco. Na južnom pobreží Louisiany v USA pri Mississippi je oblasť, kde žije veľa francúzskych kreolov a títo harmoniku integrovali do bluesovej hudby. Výsledkom je veľmi zaujímavá a veselá muzika.
Hrá niekto na Slovensku zydeco?
O nikom neviem. Mám s tým však jednu osobnú skúsenosť. Janko Litecký Šveda ma raz pozval do štúdia so zámerom nahrať jednu takúto pieseň. Vtedy som v štúdiu hral na akordeóne. Nedopadlo to síce tak, ako som si to predstavoval. Vďaka tomu však na Slovensku máme minimálne jednu zydeco-skladbu.
Dá sa to nájsť na youtube?
Na youtube asi nie, ale na jednom z albumov skupiny Víťazný traktor.
Ty si asi najviac dostal do povedomia hraním v skupine Sitra Achra s ďalším známym Šamorínčanom Bobošom Procházkom. Máš aj vlastné projekty?
Výslovne vlastný projekt, kde by som bol lídrom ja – taký nemám. Podieľam sa však na viacerých projektoch, kde hrávam. Túto sezónu napríklad s Jankou Kirschnerovou a to ma momentálne zamestnáva najviac. Okrem toho hrávam aj s ďalšími spevákmi a speváčkami – so Silviou Josifoskou alebo s Lindou Kuchtovou. S Petrom Koreňom mladším máme skupinu Koreňova zelenina a teraz na jeseň nám má vyjsť štúdiový album. Nedávno som bol zasa na skúške so zaujímavou mladou speváčkou Teri Čikoš, ktorá dáva dokopy vlastnú kapelu.
Máš ambície komponovať vlastnú hudbu alebo skladať vlastné texty?
Texty mi nejdú, ale mám rozrobených niekoľko skladieb. Zatiaľ to všetko to čaká v šuflíku, lebo sa k tomu neviem dokopať a tiež na to príliš nemám čas. Vždy začiatkom roka, keď je málo koncertov, sa zvyknem venovať vlastnej tvorbe. Takže hádam raz z toho aj niečo vznikne.
Dá sa hudbou uživiť?
Dá, je to však veľmi dobrodružné. Keď sa hudobník ocitne v dobrom projekte alebo v kapele, ktorá zarába, tak sa to dá. Vedia prísť skvelé obdobia, raz sa však aj tie skončia. A potom človek žije z úspor. V tejto brandži som sa už dosť skoro naučil, že keď je dobre, musím šetriť, odkladať si.
Keby si sa nemohol venovať hudbe, do čoho by si sa pustil?
Je to ťažká otázka, pretože v podstate nič iné poriadne robiť neviem. Prešiel som síce aj inými krátkymi povolaniami – inštaloval som sirény, kosil trávniky, alebo som pracoval ako vrátnik či SBS-kár. Povolanie, ktoré ma však okrem hudby fascinuje najviac, je vodič električky. Takže ak by ma raz hudba neuživila a do Šamorína by viedla električková trať, isto sa po nej budem preháňať ako prvý.
Väčšinou hrávaš blues, prípadne rock. Vedel by si si predstaviť hrať na elektrickej gitare aj iný štýl? Napríklad rap alebo nedajboh dychovku?
Hip-hop určite. Už v 80. rokoch existovala spolupráca medzi rappermi a rockovými kapelami a vznikal akýsi veľmi dobre počúvateľný cross-over. Avšak prepojenie elektrickej gitary a dychovky si pri najlepšej vôli predstaviť neviem.
Aký je tvoj najsilnejší hudobný zážitok?
Úžasný zážitok je môcť hrať pre veľkú masu ľudí. Keď som pred pár rokmi hral v kapele Richarda Müllera ako náhradník za gitaristu Petra Markuljaka, zažil som zopár tak veľkých koncertov, že sa mi z toho až zakrútila hlava. Keď je pred pódiom pätnásť- až dvadsaťtisícový dav, odrazu sa ozve tvoj nástroj a ty sleduješ, ako všetci ľudia skáču a spievajú – to je pre mňa ako hudobníka asi najsilnejší zážitok.
Čo by si odkázal mladým šamorínskym hudobníkom? Majú ísť za svojim snom, alebo sa radšej venovať niečomu, čo ich uživí?
Kým si to môžu dovoliť a bývajú u rodičov, je to fajn. Určite nech sa hudbe venujú. Hudba je totiž zázračná vec. A nie je až také nepredstaviteľné sa ňou živiť. Treba veľa cvičiť, vyskúšať si veľa žánrov, nástrojov a vybrať si, ktorý žáner vyhovuje najviac. A usilovať sa byť v danom žánri čo najlepší. Rovnako dôležité ako talent a zručnosť sú pre úspech však aj rôzne detaily. Napríklad dochvíľnosť, pripravenosť, dodržiavanie sľubov, či byť dobrým parťákom v kapele – to všetko je nesmierne dôležité. Človek môže byť dobrým gitaristom, ale keď je neznášanlivý, nebude sa mu dariť nikde.
