At Home Gallery: Zlo sa neskončilo vojnami, hovoriť o ňom treba aj dnes

Vo štvrtok (22. marca) máte poslednú možnosť vidieť v šamorínskej synagóge jedinečnú výstavu To Cache. Jej otvorenie vzbudil veľký záujem širokej verejnosti a prevádzkovatelia galérie At Home Gallery hovoria o nezvyčajne vysokej návštevnosti. Výstavu si môžete ešte pozrieť za prítomnosti jej autorov tento štvrtok v čase od 17.00 do 20.00 hod. V tejto súvislosti prinášame s láskavým súhlasom Denníka N reportáž Jany Németh Zlo sa neskončilo vojnami, hovoriť o ňom treba aj dnes.

Nevzdelanosť, krutosť, hnev a brutalitu zažívame aj v týchto dňoch, stále pokračujú, a my cítime zodpovednosť. Musíme sa k tomu vyjadriť, hovoria umelci Monika a Bohuš Kubinskí, ktorí práve v šamorínskej synagóge vystavujú projekt To Cache. K spolupráci prizvali aj hudobníka Fera Királya.

Dá sa povedať, že sa to začalo úplnou náhodou. Bohuš Kubinský si totiž v kamenárstve v Zlatých Moravciach všimol kopu naukladaných balení macesu. Najprv si myslel, že sú to len akési súkromné rodinné zásoby, no rýchlo vysvitlo, že pekáreň tradičného židovského nekvaseného chleba je súčasťou rodinného podniku, do ktorého vstúpil.

V okolí je táto pekáreň pomerne známa; napokon, sídli tu od začiatku 20. storočia a dodnes si zachovala pôvodné vybavenie. Domáci jej nepovedia inak ako „mackáreň“, pre človeka zvonka je to však ako zjavenie. „Majiteľ, ktorý pekáreň kúpil v 90. rokoch od reštituentov, mi hneď všetko poukazoval a porozprával mi, ako ich rodina pokračuje v pečení macesu,“ hovorí Bohuš Kubinský.

Odvtedy si spolu s Monikou Kubinskou, s ktorou tvoria umeleckú i partnerskú dvojicu, tento obraz nosili v hlave. Obraz zvláštneho dejinného paradoxu. Obraz pekárne macesu, ktorá v malej pekárni juhoslovenského mesta prežila všetky režimy na rozdiel od tých, ktorých kultúru reprezentuje.

Prvýkrát s týmto mimoriadne krehkým materiálom pracovali vlani. Z macesu vytvorili veľkú inštaláciu v tvare čipkovaného obrusu špeciálne pre topoľčianske Nástupište 1 – 12. Teraz sa s ich dielom môžete stretnúť v šamorínskej synagóge, kde sídli At Home Gallery. Na spoluprácu prizvali aj hudobníka Fera Királya; jeho prácou dielo získalo ďalší, interaktívny rozmer, ktorý sa oplatí zažiť.

Objekt reaguje na vzdialenosť ľudí zvukovou stopou. Na diele spolupracovali autori s hudobníkom Ferom Királym, Michalom Lalinským a kurátorom Omarom Mirzom. Foto – Martin Marenčin.

Krehký maces, typický židovský nekvasený chlieb, sa vyrába v pekárni v Zlatých Moravciach pomocou pôvodného vybavenia. Paradoxne sa nikdy vyrábať neprestal, ani počas socialistického režimu, dokonca bol vývozným artiklom na Západ. Foto – Martin Marenčin

Dotyk s minulosťou bolí

Ideálne by bolo, keby ste do synagógy prišli sami alebo len v malých skupinkách. Vtedy máte najväčšiu šancu vnímať zvukové vrstvy, ktoré obohacujú objekt z krehkého materiálu o novú rovinu. Fero Király ho videl prvýkrát na topoľčianskom Nástupišti 1 – 12, kde vystupoval na vernisáži spolu so sopranistkou Evou Šuškovou. Teraz však jeho práca nespočívala iba v hudobnom sprievode.

Pôvodne malo dielo názov Cache, čo v preklade označuje rýchlu vyrovnávaciu pamäť, zvyšujúcu výkonnosť počítačového systému. „Teraz sme chceli, aby z toho podstatného mena bolo sloveso, prítomnosť, súčasnosť, a vedeli sme, že na to potrebujeme tím, že už na tom nechceme pracovať iba my dvaja, a práve preto sme oslovili Fera Királya, Michala Lalinského a kurátora Omara Mirzu,“ hovorí Monika Kubinská.

Keď Fero Király uvažoval nad tým, ako objekt posunúť ďalej, išiel na to jednoducho. „Keď som v galérii, mám rád, keď môžem aj ja nejako prispieť, keď môžem po sebe zanechať nejaký odkaz a ovplyvniť ním priestor, v ktorom sa dielo nachádza,“ vysvetľuje. Od toho bol už iba krok k nápadu, že nechá ľudí hovoriť a ich hlasy sa budú zaznamenávať.

„Diváci sú vyzvaní, aby niečo povedali do pripraveného mikrofónu, ale nemajú nijaký návod. Je to iba na nich.“ Všetko, čo povedia, však ostáva v priestore synagógy a stáva sa ďalšou, možno viac osobnou vrstvou pamäti objektu s jasným odkazom na pamäť spoločenskú. Jednotlivé hlasy sa náhodne zmiešavajú a ich hlasitosť sa zvyšuje, čím bližšie ste k objektu, od takmer nezrozumiteľného tichého šepotu cez zrozumiteľnú rovinu až po noisovú „stenu“, ktorú sa oplatí prekročiť.

„Škála toho, čo z týchto výpovedí vznikne, je veľmi široká – uvidíme, kam to pôjde. Program pracuje primárne s najnovšími nahrávkami, ukladá však všetky. To, čo prehráva, nie je nijako štylizované, ale to mi len pripomína, že aj náš svet je neštylizovaný – nevieme, čo bude zajtra, ideme svojou cestou a iba sa tomu snažíme porozumieť,“ hovorí Király.

Autori diela: Fero Király, Monika a Bohuš Kubinskí. Foto – Martin Marenčin

Je to pozvanie k stolu

Nie je náhoda, že objekt z macesu, ktorý drží na mieru zhotovený konštrukčný systém, má tvar obrusu. „Pôvodne sme uvažovali nad iným motívom, ale práve v momente, keď sme o tom hovorili, sme sedeli za stolom a ten obrus, rodinné dedičstvo po Monikinej starej mame, bol na ňom,“ hovorí Bohuš Kubinský.

„Zrazu sa nám to všetko prepojilo. Spomenuli sme si, že úplne prvý projekt, na ktorom sme spolu robili, sa volal Znenie ticha. Už vtedy, v 90. rokoch, sme pozývali ľudí k stolu na komunikáciu, rozhovor. A teraz sme opäť sedeli pri stole a znova sme uvažovali nad tým istým – pozývame ľudí k stolu, chceme, aby sa rozprávali,“ hovorí Monika Kubinská.

Vyrezať z macesu čipku nebolo práve jednoduché, rozhodli sa však, že si to nijak nebudú zľahčovať. Najprv však museli presvedčiť majiteľov pekárne, aby s nimi do toho vôbec išli. Maces sa totiž bežne láme na malé obdĺžniky, oni však potrebovali väčšie pláty. „Stretli sme sa s pani Cibirovou, ktorá teraz pekáreň vedie, ukázali sme jej náš návrh a ona bola nadšená. Nevedela si síce predstaviť, ako chceme z macesu vyrezať čipku, ale veľmi nám držala palce a vychádzala v ústrety,“ spomínajú Kubinskí.

Maces, z ktorého objekt vyrobili, musel byť pečený inak než bežne. V pekárni upravovali kvôli požadovaným rozmerom macesu teplotu aj technológiu, a napokon to bol jeden z vôbec posledných nekvasených chlebov, ktoré sa tu piekli v tradičnej peci na pevné palivo. Kedysi sídlila pekáreň na okraji mesta a dym z pece nikomu neprekážal, rozrastajúca sa zástavba v okolí však primala majiteľov vymeniť pec za plynovú.

„Pani Cibirová nám vtedy volala, že ešte nám napečie na starej peci niekoľko kusov do zásoby, keby sa niektorá časť objektu zlomila, takže ešte máme doma nejakú zásobu, ale zatiaľ sme ju takmer nemuseli použiť, v Topoľčanoch sa zlomili iba dva kúsky,“ hovoria autori. Jednotlivé časti čipky z macesu sú na konštrukciu pripevnené prácne šitím, žiadne lepidlá používať nechceli.

Motív čipkovaného obrusu nie je náhodný. Symbolizuje individuálnu, rodinnú pamäť, dedičstvo, rozhovory strávené za spoločným stolom. Materiál – maces – zasa odkazuje na židovskú kultúru a tragické udalosti druhej svetovej vojny. Foto – Martin Marenčin

Minulosť sa neskončila

Inštalácia To Cache bude v šamorínskej synagóge do 23. marca, (poz. red. Výstava sa skončí 22. marca pre demonštráciu v Bratislave.) potom by ju autori radi posunuli ešte aspoň na jedno miesto. Nechcú, aby po toľkej práci ostal objekt iba niekde v sklade. Prihlášku budú posielať aj na multimediálny festival Ars Electronica v rakúskom Linzi.

Medzitým budú sledovať meniacu sa zvukovú stopu, ďalšiu vrstvu pamäte, ktorá vzniká v synagóge. „Keď bolo dielo v Topoľčanoch, cítili sme, že táto téma je tam stále trochu tabu. Práve pre históriu tejto lokality sme sa však rozhodli, že tam vytvoríme práve tento projekt,“ hovorí Bohuš Kubinský.

Autobusová stanica, v ktorej podchode sídli kultúrne centrum Nástupište 1-12, bola kedysi židovskou štvrťou. Z Topoľčian išiel jeden z prvých transportov do koncentračných táborov, obyvatelia mesta štvrť vykradli, a keď sa niektorí z pôvodných obyvateľov vrátili, vyhnali ich. Bol to jeden z najväčších pogromov na Slovensku vôbec. „Bezprostredných reakcií na naše dielo sme tam nemali veľa, asi je to stále nevyriešená téma a ľudia sa k tomu neradi vracajú, ale nejakí sa nám ozvali aj s odstupom času,“ hovoria autori.

Svojou prácou sa nesnažia iba o pripomínanie minulosti, zaujíma ich viac prítomnosť a to, ako sa v nej minulosť ukazuje v tomto momente. „Chceme naznačiť, že to, čo sa stalo, pokračuje, neskončilo sa to, rovnako, ako sa ani vojna neskončila iba pre tých, čo neprežili. Nevzdelanosť, krutosť, hnev a brutalita (ktorú, napokon, zažívame aj v týchto dňoch) stále pokračujú. Dvaja mladí ľudia, ktorí boli vnútorne slobodní a dávali túto slobodu aj ďalej, lebo sa nebáli, boli zavraždení. Preto vyzývame: musíme byť slobodní a nebáť sa, bez toho nemôžeme existovať,“ hovorí Monika Kubinská.

Zažili obdobie, keď boli pohrúžení do zákaziek, ponorení do vlastného sveta tvorby a veľmi na to, čo sa okolo nich dialo, nedbali. Dnes to už však cítia inak a majú pocit, že v tom nie sú sami. „Množstvo umelcov vyšlo zo svojich ulít a reagujú na spoločenské problémy. Deväťdesiate roky možno boli trochu elitárske – nebolo úplne bežné reagovať na to, čo sa deje, ale dnes je situácia iná a aj my máme pocit, že sa chceme a priam musíme vyjadriť k tomu, čo sa deje v spoločnosti,“ hovorí Bohuš Kubinský.

Po výstave kugelbunkrov, ktoré pred troma rokmi predstavili v pražskom DOX-e aj v šamorínskej synagóge, si dokonca dali akési súkromné motto: nech umenie nie je stratou času. „Chceme, aby ľudia, ktorí prídu, niečo zažili, aby si niečo odniesli a aby to prinášalo radosť a satisfakciu aj nám.“

„K tomu, aby som mala dobrý pocit z toho, čo robím, a aby som nemala pocit, že môj život je stratený čas, mi nepostačuje iba maľovať obrazy alebo robiť sochy. Skrátka mi to nestačí. Keď idem do ateliéru a vkladám do obrazov všetky svoje smútky alebo trápenia, je to môj únik, sama si maľbou pomáham, ale popritom cítim, že máme zodpovednosť robiť aj iné veci,“ dodáva Monika Kubinská.