Slovenčina
Šamorínčan a vydavateľstvo Artfórum vám prináša súťaž o knihu, ktorá sa svojím titulom a príbehom spája s našim mestom. Publikácia môže výhercu len tak potešiť, alebo môže byť aj pekným darčekom pod vianočným stromčekom. Autorom knihy je vraj Šamoírnčan vystupujúci pod pseudonymom Peter Pečonka.
A o čom je kniha? “To sa nám iba zdá, že o maďarsko-slovenských vzťahoch vieme všetko. Iba si nahovárame, že súčasné usporiadanie je stále a nemenné. Z omylu nás skratkou fikcie vyvedie kniha Malá dunajská vojna, ktorá s ľahkosťou opisuje, akú slabú trvácnosť majú nitky siločiar, na ktorých visí naša každodennosť. Životy nie celkom obyčajných ľudí, keď sú náhle narušené či prerušené, ústia do nie celkom bežných situácií, nápadne podobných katastrofám. Keď k nim dôjde, už si nevystačíme s duchaprítomnosťou, bojovnosťou, statočnosťou ani so suchým humorom, vlastnosťami, ktorými hrdinovia knihy akoby ešte chvíľami zo zotrvačnosti disponovali,” píše sa v krátkej charakteristike knihy.
A ako môžete knihu vyhrať? Napíšte len do komentára na našej stránke alebo facebooku Šamorínčana, aké knihy máte radi a čo dobré ste v poslednej dobe prečítali. Z komentárov vylosujeme výhercu v piatok, 16. decembra.
Úryvok z knihy poskytlo vydavateľstvo Artforum
Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny
Zázračný obraz
Obraz, pod ktorým Erika kľačala, bol kópiou, presnejšie pestrofarebnou napodobeninou obrazu preblahoslavenej Panny Márie z kostola v Báči, dedine neďaleko Šamorína (napokon, niektorí neprajníci aj Šamorín považujú len za veľkú dedinu, lenže tak sa hovorí aj o Bratislave, a to je polmiliónové hlavné mesto). Tento báčsky obraz dala vyrobiť rodina Liszkayovcov v roku 1703. Na začiatku osemnásteho storočia väčšinu tunajšieho obyvateľstva tvorili poddaní roľníci. Mladý Martin Liszkay bol jedným z nich. Od skorej jari do neskorej jesene pracoval na poli, staral sa o dobytok, občas išiel napriek zákazu na ryby k Dunaju. Ešte nebol ženatý, žil na statku svojho otca Pavla Liszkaya.
Jedného dňa Martin približoval drevo z lesa. Na mieste, kde sa cesta zvažovala od panského hája k poliam roľníkov, zapadli kolesá rebrináka do hustého blata. Martin nanosil pod kolesá kamenia a dreva, aby mazľavú brečku urobil pevnejšou. Keď sa zaprel, aby pomohol volom, kapce sa v blate pokĺzli a on spadol rovno pod voz. Zreval od hnevu a bolesti, vtedy sa voly, privyknuté na krik svojho pána, pohli vpred. Predné koleso prešlo cez Martinov trup vo výške pása. Blato, pre ktoré voz zapadol, sa v tej chvíli stalo sedliakovou záchranou. Prechádzajúce koleso zatlačilo na Liszkaya veľkou tiažou, ale vnútornosti mu nepopučilo, pretože telo ustúpilo pred tou ohromnou váhou hlboko do blata. Martin bol v ňom ponorený, sotva mu trčala tvár. Ledva sa ubolený vládal vyplaziť spod voza.
Prehmatal si rebrá a potlačil brucho. Bolelo ho všade, ale zdalo sa, že nemá žiadne vnútorné zranenie. Dokonca sa dokázal postaviť na vlastné nohy. Chápal, že žije iba z Božej vôle a milosti, a tak hneď tam na mieste pokľakol – rovno do blata, veď ho mal tak či tak všade od hlavy po päty – a pomodlil sa tri Otčenáše z vďaky a tri Zdravasy s prosbou o odpustenie. Keď totiž spadol, vykríkol rúhavú nadávku, v ktorej spomenul aj Máriino meno. Otlčený, pomliaždený, no živý sa sám dokázal vrátiť domov. Keď matka videla jeho zablatené šaty, zalomila rukami a začala hlasno horekovať. Zbehli sa súrodenci a prišiel aj starý Liszkay, Martinov otec. Keď im Martin porozprával, čo sa mu stalo, zhodli sa, že to musel byť zázrak. Zdvihnutý Boží prst voči rúhačovi.
Matka s otcom sa pobrali na večernú omšu, aby sa mimoriadne štedrými milodarmi poďakovali Pánovi za záchranu synovho života. Sestry pripravili Martinovi teplý kúpeľ a oprali znečistené šatstvo. Len čo sa o nehode dozvedela Martinova snúbenica Katarína, zaraz sa rozbehla povzbudiť svojho milého.
— x — x — x —
Ako to už u mladých ľudí býva, aj Martin Liszkay slepo dôveroval svojmu telu. Aj on sa naivne nazdával, že to, čo ho nezabilo, ho akiste posilnilo. Očakával, že bude stačiť, ak si pár dní odpočinie a zasa bude silný ako predtým. Ale prešiel týždeň, potom dva, tri, minul sa prvý mesiac, po ňom druhý, a Martin sa cítil čoraz horšie. Modrina a škrabance zmizli, no útroby i končatiny slabli. Boli chvíle, keď vyšiel na dvor a pomohol pri jednoduchších gazdovských prácach, ale prevládali dni, keď nevedel sám prejsť ani na latrínu, hoci nutkanie v zranenom bruchu prichádzalo často. Zrejme predsa len prišlo k nejakému vnútornému zraneniu. Rodičia míňali peniaze na mastičkárov a felčiarov, kupovali výťažky a odvary, ale ich syn chradol na tele i na duchu. Katarína ho chodila navštevovať každodenne, ale ich voľakedajšie nadšené rozhovory o spoločnej budúcnosti, o deťoch či gazdovstve sa teraz zmenili na dlhé modlitby. A aj tie boli čoraz zúfalejšie.
Počas jedného z ružencov akoby sa Martinovi vyjasnili myšlienky. Povedal Kataríne, že za zázračnú záchranu života musí čosi obetovať a tak odprosiť Máriu za urážlivý výkrik. Aj presne vie, čo treba urobiť – dá nejakému zručnému maliarovi vytvoriť podobizeň preblahoslavenej Panny Márie s Ježiškom a obraz venuje bratom františkánom, nech s ním naložia podľa svojej vôle. Snúbenici i rodičom sa nápad zapáčil.
Nasledujúci deň sa Martinov otec vybral do kaštieľa vo Veľkom Légu. Ľudia v okolí už niekoľko dní rozprávali len o tom, že rodina Szüllőovcov si vraj pozvala do Légu akéhosi slávneho umelca z Prešporka, aby urobil portréty ich detí. Táto nezvyklá správa dočasne zatienila aj hrozivé zvesti, že cisár chce znovu zverbovať chlapov, pretože kurucké vojská Františka Rákociho majú v rukách už celé Sedmohradsko.
Prešľapujúc na prahu kaštieľa Szüllőovcov starý Liszkay so slzami v očiach opisoval zhoršujúci sa stav svojho syna tak srdcervúco – pritom, samozrejme, pravdivo, že sa mu podarilo presvedčiť veľkomožného pána Ferenca, aby maliara uvoľnil zo služby, kým nezhotoví potrebný obraz Márie s dieťatkom pre sedliacku rodinu.
Prešporský umelec bol až nečakane rýchly. Už po necelých dvoch týždňoch mal hotové dielo, na ktorom Božia Matka svojou pravou rukou drží Ježiška v náručí, zatiaľ čo jej ľavá paža je pokrčená v geste rečníka, akoby Mária práve čosi objasňovala – zrejme ľuďom hľadiacim na obraz či všeobecne človečenstvu. Možno chcel maliar vyjadriť, že Mária, hoci verná matka svojho syna, ktorého drží v náručí, je stále obrátená aj k pozemským národom a ľudstvo – čiže každého človeka – nabáda, ako treba konať a žiť.
Odovzdanie obrazu prebehlo v kaštieli Szüllőovcov. Rodičia Martina Liszkaya boli výjavom nadšení. Boli to dedinskí nevoľníci, s maľbou skúsenosti nemali, veď za celý život videli len zopár obrazov v niekoľkých kostoloch, ktoré navštívili počas pútí a veľkých sviatkov, takže samotná okolnosť, že tento obraz bol namaľovaný na ich podnet a za ich peniaze, musela byť ohromne povznášajúca. Neprekážalo im, že postava dieťaťa má akési nepravdivé tvary, takže nielen vzhľad hlavy, ale ani jej veľkosť sa k detskému telu vôbec nehodia. Okamžite zaplatili dohodnutú sumu a nanajvýš dojatí sa ponáhľali ukázať obraz synovi.
Zato Szüllőovci, aristokrati, ktorí bývali častými návštevníkmi bohatých domov v Bratislave a občas zavítali aj do Viedne, pri pohľade na tento obraz zrušili objednávku na namaľovanie portrétov svojich detí. Maliar náhlivo vysvetľoval, že obraz azda môže vyvolávať dojmy, aké v ňom zanechalo skvelé dielo nazvané Maria Lactans od Martina Schnogauera. Szüllőovci mu síce veľkoryso ponechali zálohu, no keď začal obšírne vykladať, že svoj obraz tvoril v nadpozemskom vytržení, aké on, skúsený umelec, dosiaľ nikdy nepoznal, dali ho vyhnať z kaštieľa.
Keď rodičia pred Martinom Liszkayom odkryli obraz, syn sa okamžite zdvihol z postele, pokľakol pred obrazom a začal sa modliť. Rodičia, prekvapení a potešení, že syn vlastnými silami dokázal vstať z lôžka a kľaknúť si, doslova padli na kolená a začali sa modliť s ním. Až do večera si už Martin neľahol. O tri dni bola nedeľa. Martin, hoci ešte trochu neisto, no už na vlastných nohách kráčal do františkánskeho kostola v Svätom Antone. Prvý raz po piatich mesiacoch. Mnohí z dedinčanov v Báči ho už v duchu pochovali, a teraz naňho prekvapene hľadeli, možno viac s bázňou než s radosťou.
Feri 2
Holanďania Feriho priviezli do svojho tábora na bývalom štadióne. Neposadili ho však do cely ani mu nedali putá. Zaviedli ho do veľkého stanu a ukázali mu, že si má sadnúť na jednu z plastových stoličiek pri plastovom stole. Stan, biely plastový nábytok, dokonca niekoľko pohodených tulivakov – Ferimu to pripomínalo nejaký dovolenkový tábor mládeže. Ešte aj dvaja vojaci, ktorí tam zostali s ním, zrejme aby ho strážili, sa mu videli primladí, sotva dvadsaťroční. Nevenovali Ferimu žiadnu pozornosť. Vyvalili sa na tulivaky a začali sa dohadovať ohľadom nejakej akčnej hry, ktorú proti sebe hrali na tabletoch. Feriho ich hádka spočiatku znepokojovala, obával sa, či sa napokon rozzúrení nepustia aj doňho, ale potom zavrel oči a postupne sa v myšlienkach ponáral do minulosti. Na niektoré okolnosti a situácie, hoci doteraz by ich najradšej vymazal z pamäti, sa snažil spomenúť čo najpresnejšie, iné sa mu vybavovali aj spontánne. Keď pred chvíľou Feri zistil, že mikrobus Holanďanov zabáča z Vinohradskej ulice na Športovú a potom na Kúpeľnú k štadiónu, v prvej chvíli sa zľakol, že ho tam vezú preto, aby ho konfrontovali s jeho nedávnou minulosťou. Ale vzápätí uvidel azúrovú zástavu OSN viať vedľa holandskej a trochu sa upokojil. Na štadión nesmerujú kvôli nemu, ale kvôli nim.
Ako chlapec chodieval Feri na štadión, ktorý vtedy patril FC ŠTK Šamorín 1914, trikrát týždenne. V utorok a vo štvrtok boli tréningy, v sobotu predpoludním hrali zápas okresnej súťaže starších žiakov. Popoludní hrali dorastenci a v nedeľu seniori. V tom čase bol pravý obranca Ferdinand Kovačič kľúčovou oporou zadných radov mužstva. Bol vysoký a zavalitý, takže aj najšikovnejší útočníci súpera ho dokázali obísť len s ťažkosťami, stratili pri ňom rýchlosť, nevedeli vystreliť a ťažko sa im darilo odcentrovať k spoluhráčom. Neskôr sa už zavalitá postava stala pri hre hendikepom. Feri bol čoraz pomalší, rýchlo sa unavil, tréner ho zopár ráz nechal po polčase sedieť na lavičke. Napokon to Feri vzdal aj sám. Prestal s futbalom a z lásky ku klobáse a k maďarskej saláme sa začal učiť za mäsiara.
Na štadióne Feri nebol takmer dve desaťročia, až kým sa nezačala tá podivná Malá dunajská vojna. Kým bol Šamorín s okolím v rukách veľkomaďarských separatistov, Feri mal viac-menej pokoj, hoci desivé znaky vojny boli prítomné neustále. Ku Kovačičovcom vojna neprichádzala len prostredníctvom televízneho spravodajstva a internetu, museli žiť v jej tieni. Občas sa ozvala vzdialená mínometná paľba, inokedy preleteli tesne nad domami vrtuľníky, ale najhorší bol, samozrejme, pohľad na obete. V deň, keď sa veľkomaďarskí separatisti prvý raz objavili v Šamoríne, niekoľko mužov zaútočilo na rodinu z náprotivného domu. Títo susedia boli Slováci, ktorí ešte na poslednú chvíľu chceli ujsť na sever do slovenského vnútrozemia. Na ulici stálo ich auto, do ktorého v chvate nakladali veci, čo sa im zdali aspoň trochu hodnotné. A zrazu, azda práve vo chvíli, keď rodina naozaj chcela nastúpiť do auta, aj motor bol už naštartovaný, sa okolo nich zhŕklo zopár mužov so sekerami a motykami v rukách. Vykríkli slovo vandal, pretože oni takýto útok bez strelných zbraní nazývali tým slovom, a niekoľkými údermi ukončili existenciu celej rodiny.
Útočníci si z auta vzali zopár vecí, na ktoré im padol zrak, a po dvoch či troch minútach sa rozpŕchli. Na ulici bolo znovu ticho, vrčal len zapnutý motor auta, okolo ktorého ležali škaredo dobité telá rodičov a ich dvoch detí. Zostali tam ešte dva ďalšie dni, kým sa Erika nerozhodla zájsť za mestským veliteľom novoustanovenej maďarskej posádky. Hlasom plným hnevu a slov felvidéckeho nárečia mu vykričala, že ak chcú, aby ich znenávidelo celé mesto bez ohľadu na národnosť, tak úplne stačí, ak mŕtvoly nechajú na ulici ešte tretí deň. Veliteľ pochopil, že tejto vlastenke záleží na dobrom mene jeho vojakov i celej vlasti a prikázal telá okamžite civilizovane pochovať.