Slovenčina
Kde bolo, tam bolo. Aj takýmto rozprávkovým úvodom sa môže začať náš príbeh.
Nie je tomu až tak dávno, čo sa na juh od nášho mesta rozprestierala nádherná príroda tvorená ramennou sústavou Dunaja.
Jednoducho povedané, chrbticou spleti ramien boli riečne ramená prepojené bránami s hlavným tokom Dunaja a medzi nimi slepé a mŕtve ramená.
V spomienkach máme Šamorínsku bránu a Hrušov s reštauráciou Kormorán. Pred reštauráciou tieklo Šamorínske rameno, jeho hladinu brázdili naše kajakárske talenty.
Prejdeme sa popri brehu ramena chodníkom, z ktorého po 2 až 3 km odbáčal doprava chodník obchádzajúci mŕtve ramená a nadväzujúci na poľnú cestu končiacu na križovatke Záhradníckej s Mastským majerom.
Ak by sme neopustili breh Šamorínskeho ramena a ďalej sa predierali divočinou lemujúcou zužujúce sa a vyplytčené rameno, dorazili by sme na miesto, ktoré už dnes neexistuje tak, ako neexistuje Hrušov a Šamorínske rameno.
Neexistuje už nič okrem torza Hamuliakovského ramena, aj keď toto pomenovanie je nesprávne. Voláme ho Gurtli, snáď sa nájde niekto kto ma opraví, prípadne tento miestny názov vysvetlí.
Hore prúdom Dunaja bola Hamuliakovská brána a za ňou sa začínalo Hamuliakovské rameno. Nebola tu reštaurácia, bolo tu skrytých zopár rybárskych chatiek a neskutočne prekrásne prírodné zákutia. Rameno bolo hlbšie ako naše Šamorínske, bol to raj rybárov.
Sedeli ticho s udicou pri vode doštípaný szúnyogmi a čakajúci na legendárneho Dunajského sazana.
Pri pohľade do starých máp ramennej sústavy ľahko identifikujeme Gurtli, ktoré vytváralo prepojenie medzi Šamorínskym a Hamuliakovským ramenom. Pavel Dvořák by povedal ,,a to nie je len tak“.
Toto rameno bolo akési iné, vymykalo sa ostatným ramenám s podobným tvarom. Bolo hlbšie, miestami sa ešte pred 10 rokmi dali nájsť úseky s hĺbkou 3 metre pri podstatne nižšej hladine.
Ešte dnes vieme na východnom, strmom brehu identifikovať ľudskú činnosť. Dnes už nevieme kto, nevieme kedy, ale vieme si predstaviť koľko úsilia to stálo, dotiahnuť z ďaleka žulové skaly a spevniť nimi breh.
Prečo to niekto robil? Tu už pracuje fantázia, riečna sústava bola odpradávna dopravnou sieťou. Prevážali sa tu ľudia, potraviny, obilie, remeselné výrobky.
Pri pohľade na románsky sloh hamuliakovského kostola a jeho vek mi behá mráz po chrbte. Je to kus našej histórie, naši predkovia tadeto zásobovali Bratislavu možno už pred stáročiami.
Dnes je to ešte stále krásne, ale už umierajúce miesto. Zabudnuté, pre nikoho nepotrebné mŕtve rameno. Tu sa rodia komáre a z tohto miesta napádajú blízku výstavbu rodinných domov v Hamuliakove. A možno by sa dalo zachrániť, zachovať ho pre ďalšie generácie.
Prvým krokom k záchrane je nezabudnúť. Trebárs v niektorú júlovú sobotu zorganizovať peší turistický výlet k torzu Hamuliakovského ramena...
