Slovenčina
Od pondelka začínajú niektoré deti opäť chodiť do škôl a predškolských zariadení. Prinášame vám zaujímavý článok o tom čo deti prežívajú, ako zvládajú odlúčenie od kamarátov a čo ich, ale aj učiteľov čaká po návrate do školy.
Článok bol uverejnený na stránkach Denníka N a na otázky redaktorky odpovedala školská psychologička na gymnáziu v Šamoríne Kornélia Ďuríková.
Rozhovor po kliknutí na čítaj ďalej.
Školská psychologička Kornélia Ďuríková bola aj počas „koronavírusových prázdnin“ v kontakte so žiakmi a sledovala, že mnohým veľmi chýba priamy kontakt s rovesníkmi. Chýbali im aj učitelia a niektorým aj samotné učenie.
„Myslím si, že sme si doteraz ani neuvedomovali, čo pre nás reálne znamená škola. Nie je to len prostredie, ktoré je zdrojom vedomostí a informácií, ale tiež prostredie, ktoré výrazne sýti sociálne a emocionálne potreby detí, zásadnou mierou ovplyvňuje ich život,“ hovorí psychologička.
Dnes podľa nej ešte nemáme zmapované, čo urobili takmer tri mesiace sociálnej izolácie s deťmi a ako sa podpísali na ich duševnom zdraví. „Reálne dosahy sa môžu prejaviť o pár týždňov alebo mesiacov. Možno až o pár rokov. Až vtedy uvidíme, ako sa s tým vyrovnali, čo to s nimi urobilo.“
V rozhovore hovorí aj o tom, ako pripraviť deti na návrat do školy, s čím by mali rátať rodičia aj učitelia a v ktorých prípadoch je lepšie deti do školy neposielať.
Či už sa deti vrátia do školy v júni, alebo v septembri, návrat zrejme nebude jednoduchý. S čím všetkým musia rátať rodičia aj učitelia?
V prvom rade si treba uvedomiť všetky okolnosti návratu detí do škôl. Deti prichádzajú z rôzneho prostredia, boli v rozdielnej situácii, to znamená, že deti, ktoré sa vrátia do škôl, budú na tom odlišne aj zo psychickej stránky. Každé dieťa má iné zázemie, inú situáciu doma, iný životný príbeh. Sú deti, ktoré mali doma pohodu, lásku, dobré podmienky. No sú tu aj také, ktoré boli svedkami hádok, konfliktov, domáceho násilia. Mnohé deti pociťujú strach rodičov o zamestnanie, citlivo vnímajú ich diskusie o koronavíruse a finančných problémoch.
Deti tiež majú za sebou iný spôsob vyučovania a učenia sa, za posledné týždne vypadli z pravidelného režimu, stratili svoje návyky alebo sa im výrazne narušili. Pre sociálnu izoláciu nemohli byť v kontakte s učiteľmi, so spolužiakmi, ale ani s ďalšími ľuďmi. Nemohli chodiť von, hrať sa, hýbať sa.
Zmenila sa nielen atmosféra v mnohých rodinách, ale aj školy zažili tri mesiace stresu a napätia. Za toto obdobie sa v školstve udialo toľko zmien, koľko sa predtým neudialo za celé roky. To znamená, že deti, rodičia aj učitelia boli vystavení intenzívnemu tlaku a napätiu. Návrat do školy tak bude pre všetkých v úplne inom kontexte, ako to zvykne byť po nejakej kratšej prestávke alebo po prázdninách.
Pre ktoré deti môže byť návrat obzvlášť náročný?
Netreba zabúdať, že je tu aj skupina detí, ktoré majú psychické problémy. Psychiatri a psychológovia posledné roky zaznamenávajú nárast psychických problémov u detí. Zatiaľ nevieme, ako tieto deti zvládajú psychickú záťaž spojenú s pandémiou, aké náročné bolo pre nich celé toto obdobie.
Pracujete ako školská psychologička na gymnáziu. Viete, ako to zvládali vaši žiaci? Boli ste s nimi v kontakte?
S niektorými som intenzívne komunikovala mailovo alebo telefonicky, no urobila som si medzi žiakmi aj malý prieskum, kde som im položila niekoľko otázok. Aj na základe neho môžem povedať, že sociálna izolácia pôsobila na jednotlivé deti dosť odlišne. Položila som im však aj jednu otázku, ktorá vychádza z austrálskeho výskumu, ktorý sa realizoval v apríli a mapoval názory detí a mladých ľudí na obdobie pandémie. Pýtali sa ich aj na to, ktoré slovo najlepšie vystihuje ich pocit z aktuálnej situácie. V odpovediach najčastejšie zazneli slová: neistota, strach, nervozita, opatrnosť, frustrácia, otrávenosť. Keď som tú istú otázku položila našim deťom, odpovedali mi slovami: samota, neistota, nezáujem, nuda, stereotyp, strach, skúška. Odpovede teda boli dosť podobné a ukázali, že mladí ľudia veľmi intenzívne prežívajú obdobie pandémie.
Dnes to ešte nemáme vôbec podchytené a často nevieme, čo deti cítia, ako to prežívajú, ako to všetko zvládajú. Reálne dosahy sa môžu prejaviť o pár týždňov alebo mesiacov. Možno až o pár rokov. Až vtedy uvidíme, ako sa s tým vyrovnali, čo to s nimi urobilo.
Ja som sa však v svojom dotazníku zameriavala hlavne na ich silné stránky, na to, ako podporiť rozvoj ich psychickej odolnosti.
Keď ste sa rozprávali s niektorými žiakmi individuálne, mali ste dojem, že sa chcú vrátiť do školy?
Áno. Myslím si, že deti veľmi potrebujú kontakt s rovesníkmi, je pre nich mimoriadne dôležitý. Pre mnohé deti môže byť návrat do školy naozaj balzamom na dušu. Kontakt s rovesníkmi je zásadný v každom veku, nielen u menších detí, ale aj u starších a dospievajúcich. Mala som pocit, že práve to im najviac chýba – chýba im škola, kamaráti, túžia sa vrátiť naspäť do nejakého pravidelného režimu.
Myslím si, že sme si doteraz ani neuvedomovali, čo pre nás reálne znamená škola. Nie je to len prostredie, ktoré je zdrojom vedomostí a informácií, ale tiež prostredie, ktoré výrazne sýti sociálne a emocionálne potreby detí, zásadnou mierou ovplyvňuje ich život. Aj preto im dnes škola tak veľmi chýba. A treba povedať, že niektorým chýba aj samotné učenie.
Dištančné učenie teda nie je dostatočnou náhradou?
Určite nie, online učenie je ešte stále niečo nové – pre učiteľov aj pre žiakov. Navyše, každý má iné technické podmienky, niektoré deti to zvládajú lepšie, iné horšie. A hlavne, priamy kontakt s učiteľmi a spolužiakmi je pre nich aj tak najdôležitejší. Škola im naozaj veľmi chýba.
Psychologička Kornélia Ďuríková. Foto N – Vladimír Šimíček
Poznám aj prípad, keď sa deťom za tieto dva mesiace konečne uľavilo, lebo sa ukázalo, že boli v škole šikanované. Práve tieto dva mesiace boli pre ne balzamom na dušu.
Samozrejme, sú aj také prípady. Či už ide o deti, ktoré boli šikanované, alebo deti, ktoré majú napríklad aj spomínané psychické problémy – aj preto im oveľa viac vyhovoval takýto spôsob dištančného vyučovania.
V takom prípade je dôležité, aby sa rodič porozprával s dieťaťom a na základe toho vyhodnotil, či dať dieťa do školy, alebo nie. Všeobecné rady tu neplatia, treba k tomu pristupovať individuálne. Rodič by mal starostlivo zvážiť ďalší postup a určite by sa o tom mal porozprávať aj s učiteľkou/učiteľom.
Možno práve toto obdobie otvorí mnohé témy, ktoré je dôležité riešiť. A je to tiež priestor na to, aby sa rodičia začali viac zaoberať tým, ako sa ich dieťa cíti v škole a ak sa tam necíti dobre, snažiť sa hľadať do budúcna riešenie.
Júnový návrat do školy je dobrovoľný. Čo by ešte mali zvážiť rodičia pri rozhodovaní, či poslať deti do školy, alebo nie?
Je to na individuálnej zodpovednosti rodiča. Každý má vlastný príbeh a vlastné dôvody, prečo dieťa do školy poslať a prečo nie. Všeobecné pravidlo, ktoré podľa mňa platí, je, že by sme mali rešpektovať názor dieťaťa. Mali by sme sa s ním porozprávať, či chce, či nechce ísť do školy. Či sa teší na kamarátov a na panie učiteľky. Ak sú tam ďalšie dôvody, nad ktorými rodič uvažuje, dá sa o tom vždy poradiť aj s odborníkmi.
Deti viac ako dva mesiace počúvali, že koronavírus je nebezpečný a treba sa pred ním chrániť, von sa chodilo len s rúškami. Ako ich teraz pripraviť na to, aby sa v škole cítili v bezpečí a nemali obavy z nákazy?
Základom je, že deti kopírujú správanie dospelých. To znamená, že keď sme my v pokoji, aj dieťa bude pokojné. Ak sme, naopak, vystrašení, potom aj dieťa bude vystrašené. V prvom rade teda treba zachovať pokoj – v akejkoľvek situácii.
Rodičia by mali vysvetliť deťom, že návrat je bezpečný a že učiteľky sa postarajú o to, aby im v škole nič nehrozilo. Je dobré, ak si rodičia zistia, ako sa škola pripravuje na otvorenie, čo presne sa bude diať, ako bude prebiehať vyučovanie. Aby mohli povedať deťom dopredu, ako bude vyzerať nástup do školy, aké zmeny ich čakajú, teda pripraviť ich na to, ako bude situácia v škole reálne vyzerať.
Je dobré pripomenúť deťom pozitívne momenty, ktoré zažili v škole – porozprávať sa s nimi o kamarátoch, o príjemných zážitkoch – aby sme tak podporili pozitívne nastavenie. No kľúčové je naozaj to, ako budeme reagovať my dospelí.
To sa zrejme týka aj učiteľov. Posledné dni vnímame aj obavy učiteľov z návratu. Mnohí si nevedia predstaviť, ako budú kombinovať učenie naživo s dištančným vyučovaním, keďže časť detí v júni do škôl nenastúpi.
Iste, je skupina učiteľov, ktorí sa na návrat veľmi tešia, no sú aj takí, ktorí majú veľké obavy. Myslím si, že aj pre učiteľov je dôležité, aby sa vnútorne upokojili a uvedomili si, že návrat je bezpečný. Všetko, čo sa okolo nás deje, treba vnímať nielen v kontexte strachu a úzkosti, ale aj životnej skúsenosti a budovania zdrojov psychickej odolnosti. Mali by sme rozmýšľať o tom, čo všetko nám táto situácia dáva, čo sme sa vďaka nej o sebe naučili. Vytvárame si tak zároveň vnútorné zdroje, ktoré nám môžu v budúcnosti pomôcť zvládať rôzne záťažové situácie.
Netreba zabúdať, že návrat by mal byť z epidemiologického hľadiska bezpečný, čiže teraz už ide naozaj len o to naše vnútorné nastavenie a upokojenie sa.
Ako by podľa vás malo vyzerať júnové vyučovanie? Asi je nezmyselné čakať, že sa za ten mesiac dobehne všetko, čo sa vymeškalo.
To je skôr otázka na ministerstvo školstva, ktoré sa to v tieto dni snaží zadefinovať. Veľa bude záležať aj na tom, koľko detí príde do školy. No myslím si, že prioritou návratu by malo byť to, aby sme pomohli deťom znovu si získať pracovné návyky, istý režim a pravidelnosť, aby sa znovu zžili s prostredím školy, aby sa opäť obnovili vzťahy v triede. Je dobré využiť túto príležitosť aj na to, aby sme návrat do školy zasadili do kontextu psychickej odolnosti detí a ich vnútorného rastu.
Čiže dôraz treba klásť na mentálne zdravie detí a hodnotenie úrovne vedomostí by malo byť až v druhom pláne?
Presne tak. Klasické učenie by malo mať pauzu a prioritou by malo byť práve mentálne zdravie. Aj preto, že jedno s druhým úzko súvisí. Keď je dieťa v psychickej pohode, teda ak má nasýtené svoje sociálne a emocionálne potreby a prežíva pozitívne emócie, potom je schopné sa aj lepšie učiť. A, naopak, ak zažíva neistotu, pocity ohrozenia, strach, ak je vo vypätí, jeho vnímanie je uzavreté a učí sa len veľmi ťažko. To znamená, že by sme v prvom rade mali nastaviť atmosféru v škole a vzťahy tak, aby boli deti pripravené na učenie. Až potom sa dá vrhnúť na samotné učenie.
Bolo by fajn, keby učitelia na prvom stupni využili tento čas aj na to, aby si napríklad hravou formou overili, ako sú na tom s vedomosťami deti, ktoré prídu do školy. Lebo ich učenie bolo naozaj veľmi rozličné. Učiteľom by to pomohlo aj v tom, aby vedeli, akú štartovaciu čiaru budú mať v septembri.
Pri druhom stupni to bude ťažšie – tam budú musieť počkať až do septembra.
Niektorí učitelia teraz budú musieť nielen učiť deti naživo, ale tiež pokračovať v online vyučovaní tých, ktoré do školy v júni nenastúpia. Bude to teda skúška aj pre nich?
Určite to nebude ľahké. Uvidíme, ako to dokážu zvládnuť. Učitelia počas tohto obdobia ukázali, že vedia byť kreatívni a vedia prekonávať výzvy. Takže treba im veriť.
Aj skúsenosti zo zahraničia hovoria, že sa to dá zvládnuť. Možno treba hľadať inšpiráciu tam.
Napríklad kde?
Ja sledujem hlavne situáciu v Austrálii a na Novom Zélande. Som členkou medzinárodnej asociácie pozitívnej psychológie IPPA, kde bližšie spolupracujem práve s odborníkmi z týchto krajín.
Na Novom Zélande sa 18. mája vrátili do škôl všetky deti, teda nielen prvý stupeň. Ako prioritu si pritom zadefinovali hlavne mentálne zdravie. Majú vypracované návody pre učiteľov aj pre rodičov, zameriavajú sa na témy duševného zdravia, intenzívne o tom komunikujú smerom navonok. Snažia sa dostať situáciu na školách do normálu a až potom sa začnú učiť.
Treba povedať, že otázka mentálneho zdravia nie je len otázkou pre psychológov, ale tiež záležitosťou učiteľov a celého prostredia školy. Pokiaľ ide o školu, jej hlavnými aktérmi sú deti, učitelia aj rodičia. Téma mentálneho zdravia spája ich všetkých, no nositeľmi týchto myšlienok by mali byť v prvom rade učitelia. Nie je to teda len psychologická téma.
Mali by si podľa vás školy ponechať aj do budúcna niektoré prvky dištančného vyučovania? Mnohí učitelia a školy sa v tejto situácii vynašli a prišli s inovatívnymi metódami, ktoré by mohli nájsť svoje uplatnenie aj v „normálnych“ časoch.
Myslím si, že online vzdelávanie nikdy celkom nenahradí osobný kontakt medzi učiteľmi a žiakmi. Ukazuje sa, že keď je učiteľ v priamom kontakte s dieťaťom, vie s ním pracovať celkom inak a dieťa aj celkom inak reaguje. Deťom tiež pri online vyučovaní často chýba okamžitá spätná väzba od učiteľa.
Iste, môže to zostať ako istá doplnková forma vyučovania, ale osobný kontakt je jednoducho nenahraditeľný. Je to podobné ako s ľudským objatím – žiadny emotikon vám ho nenahradí.
Kornélia Ďuríková (44)
Pracuje ako školská psychologička na gymnáziu v Šamoríne a poskytuje individuálne poradenstvo. Okrem psychológie vyštudovala výchovu a vzdelávanie dospelých. Absolvovala certifikované vzdelávanie v oblasti pozitívnej psychológie a vzdelávania na univerzitách vo Veľkej Británii a USA. Je členkou Medzinárodnej asociácie pozitívnej psychológie (IPPA). Špecializuje sa na témy mentálneho zdravia, psychickej odolnosti, silných stránok charakteru u detí a mládeže a na budovanie zdravého prostredia školy. Aktuálne pripravuje program na podporu mentálneho zdravia a psychickej odolnosti detí a mládeže pre základné a stredné školy v spolupráci s odborníkmi zo zahraničia.