Slovenčina
Tretieho mája si pripomenieme Svetový deň slobody tlače a pre nás v redakcii Šamorínčana je to príležitosť opäť sa zamyslieť nad dôležitosťou slobody prejavu, slobody zdieľania myšlienok i názorov, slobody uplatňovania práva na odborné a overené informácie. Organizácia spojených národov pre vzdelanie, vedu a kultúru (UNESCO) sa rozhodla pred takmer tridsiatimi rokmi vyhlásiť tento deň ako spomienku na väznenie a usmrtenie novinárov, ktorí ako daň za svoje poslanie zaplatili najvyššiu cenu.
Aj u nás na Slovensku sme pocítili spoločný smútok a hnev, keď na zoznam obetí pribudli mená Jána a Martiny. Ich odkaz by sme chceli pripomenúť opäť, pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Desiatim z vás darujeme knihu Čriepky. Zborník Martine Kušnírovej in memoriam. Stačí, ak o knihu prejavíte záujem a napíšete nám svoj kontakt na adresu samorincan [at] gmail.com alebo do komentárov pod tento článok na našej facebookovej stránke a prvým desiatim sa ozveme.
Viac o knižke po kliknutí na čítaj ďalej.
Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka.
„Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky.
Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov.
Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“