Slovenčina
S láskavým súhlasom Denníka N zverejňujeme v plnom znení rozhovor redaktora denníka Mireka Tódu s manželmi Csabom a Suzanne Kissovcami.
Csaba Kiss a jeho manželka Suzanne pozvali na Slovensko tibetského duchovného vodcu už trikrát. Ešte nikdy to však nevzbudilo toľko pozornosti ako tento rok. To, že sa s dalajlámom stretol prezident Andrej Kiska, je podľa obidvoch veľká vec.
Slovenský Maďar zo Šamorína a Kanaďanka z Malajzie – ako ste sa našli?
Csaba: Zoznámili sme sa v Kanade, kde som chcel žiť na začiatku 90. rokov. Suzanne bola mojou učiteľkou angličtiny vo Vancouveri. Bolo to v roku 1992, potom môj otec v roku 1995 veľmi ochorel, a tak som sa sem vrátil a Suzanne prišla so mnou.
Ako ste prišli na nápad založiť galériu v šamorínskej synagóge?
Csaba: Vyrastal som vedľa synagógy. Moji rodičia aj starí rodičia s ňou mali spojených veľa spomienok. Poznali veľmi dobre miestnu komunitu. Keď som bol dieťa, už to bolo všetko veľmi smutné, komunisti ju využívali ako sklad, nechali budovu chátrať. So Suzanne sme mali najskôr myšlienku založiť galériu v byte v roku 1995, preto dostala meno At Home Gallery. V roku 1996 sme ju presťahovali do synagógy.
Synagóga slúžila len do druhej svetovej vojny?
Csaba: Naposledy ju používali na náboženské účely v roku 1944, nacisti ju počas druhej svetovej vojny používali ako sklad zbraní.
Prišiel niekto zo židovskej komunity späť do Šamorína?
Csaba: Našli sme Liviu Bitton-Jackson, ktorá prežila holokaust; zistili sme, že je profesorkou v New Yorku a napísala viacero kníh o živote v Šamoríne pred vojnou a po nej. Rozhodli sme sa ju nájsť a preložiť jej knihy do slovenčiny aj do maďarčiny (Most nádeje, Žila som tisíc rokov, Hello Amerika).
Suzanne: Chceli sme, aby ľudia vedeli o tom historickom dedičstve. Mňa šokovalo, že o tom takmer nikto nevedel a nikto o tom nediskutoval. Snažili sme sa o tom niečo naučiť najmä mladých ľudí.
Bolo pre vás ťažké vymeniť Vancouver za Šamorín?
Suzanne: Áno, bol to totálne iný svet a tie časy boli úplne odlišné od dnešných, odvtedy sa veľa zmenilo. Jazyková bariéra už nie je taká priepastná, aj spoločnosť sa posunula. Vždy som však chcela učiť angličtinu niekde v cudzine, pôvodne som mala ísť na Kostariku a nakoniec som skončila na Slovensku… (smiech) Teraz sú ľudia otvorenejší, viac cestujú aj hovoria viac po anglicky a služby sa zlepšili. Za tých dvadsať rokov to je iný svet. A Csabova rodina ma veľmi vrelo prijala.
Csaba: Suzanne prišla v tom najhoršom období Slovenska, keď bol Vladimír Mečiar premiérom. Snažili sme sa priniesť kultúru do Šamorína, pozývali sme aj veľa českých umelcov, keď vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi neboli úplne ideálne. My sme však mali šťastie.
A potom ste pozvali dalajlámu?
Csaba: Najskôr sme zavolali štyroch tibetských mníchov v roku 1999. Bola to len kultúrna akcia, chceli sme priviesť tibetských mníchov a ukázať, ako robia pieskovú mandalu.
Suzanne: Ale bolo to nakoniec úžasné, koľko veľa ľudí sa o to začalo zaujímať. Pred synagógou stáli celé rady ľudí. Boli veľmi zvedaví. A na druhý rok sme to mohli zopakovať a tentoraz sme skúsili pozvať už aj dalajlámu.
Bolo to také jednoduché?
Csaba: Dalajláma mal svoje zastúpenie v Budapešti. Tam nám najskôr pomohli s mníchmi. Už dostať ich sem bolo dosť komplikované: predstavte si, nemali žiadny pas, len akýsi cestovný dokument, ktorý im dala India. Naša ambasáda v Indii sa najskôr počudovane pýtala, načo ich chceme pozvať. Dodnes si pamätám, ako som ich viezol v Medveďove z Budapešti. Na ten pocit so štyrmi tibetskými mníchmi na slovensko-maďarskej hranici sa nedá zabudnúť.
Ľuďom sa to páčilo?
Csaba: Boli sme šokovaní, ako ľudia nadšene prijali tvorbu mandaly. Priviedli sme mníchov do synagógy, židovského chrámu v ruinách, a ľudia s nadšením sledovali, ako mnísi robia mandalu. Bolo to magické, veľa ľudí nikdy nebolo v žiadnej synagóge, bolo to unikátne. Prichádzali autobusy z Bardejova, aby to videli, bolo to veľmi revolučné. Tak sme rozbehli operáciu, pozvali sme dalajlámu a boli sme veľmi prekvapení, ako také malé kultúrne centrum dokáže zahýbať takou veľkou vecou – dotiahnuť sem nositeľa Nobelovej ceny za mier.
Ako reagovala diplomacia?
Suzanne: Pre nás to bolo vždy len o kultúre. Avšak, bohužiaľ, vždy je okolo toho veľký tlak z Číny. Neustále, tam kde sa objaví dalajláma, rozbehnú sa protiakcie, pričom to vôbec nie je o politike. Myslím, že sa boja vlastného tieňa.
Csaba: Pri prvej návšteve bol už premiérom Mikuláš Dzurinda a diplomacii šéfoval Eduard Kukan. Príprava trvala asi rok, všetko prebiehalo viac-menej v pozitívnej atmosfére. Ale potom, na posledný moment sme zrazu zistili, že nezabezpečia z vlády ochranku dalajlámovi, ako bolo dohodnuté. Zrazu, deň pred návštevou nám to oznámili. Bolo to pre nás veľmi šokujúce.
Vtedy vám pomohol Andrej Kiska?
Suzanne: Pre nás to bolo veľmi stresujúce a vážna situácia: hovoríme o jednej z najväčších osobností na svete, morálnej a duchovnej autorite, bezpečnosť bola veľmi dôležitá. Všetko zostalo na našich pleciach, boli sme nešťastní a nesmierne sklamaní.
Csaba: Ešte pred návštevou dalajlámu sa u nás zjavil akýsi podnikateľ Andrej Kiska, keď piati mnísi pripravovali druhú mandalu. Hľadal nás s tým, že by nám chcel veľmi pomôcť, aspoň finančne, ak treba. Sedeli sme so Suzanne v kuchyni a hovorili sme mu, že je to od neho veľmi pekné, ale že je to všetko OK. Prvý raz niekoho stretnete, zrazu sa zjaví z ulice – boli sme šokovaní, že nám chce niekto pomôcť.
Suzanne: No, a keď sme sa dostali do tej nepríjemnej situácie, keď sme nevedeli, ako zabezpečiť ochranu dalajlámovi, tak sme mu zavolali. Bol to piatok večer a ráno v sobotu už prichádzal dalajláma.
Csaba: Za noc všetko vybavil a poslal mi odkaz, aby sme sa o nič nebáli. Predtým sme s takou ústretovosťou nemali zážitok. Kiska si dokonca sám kúpil lístok na prednášku na Pasienkoch, neočakával žiadne špeciálne zaobchádzanie. A dodnes je taký, musím povedať. Stále sme priatelia a vidíme ho rovnako. Cez voľby sme sa snažili mu pomôcť v kampani, aby mu ľudia verili, že je to dobrý človek.
Takže prvá návšteva sa skončila úspechom?
Suzanne: Z pohľadu záujmu ľudí to bolo nesmierne úspešné, ľudia boli veľmi šťastní, že dalajlámu mohli vidieť.
Aký ste mali z neho pocit teraz? Ako povedal Martin Bútora, vôbec sa nemení?
Suzanne: Je pre nás stále rovnakou morálnou a etickou autoritou, ktorú potrebujeme najmä v týchto časoch. Nevidela som na ňom jedinú vrásku, a to má 81 rokov. Hovorila som si, že taká by som chcela byť aj ja. (smiech)
Csaba: Pre nás je veľmi veľké prekvapenie, že zase zaplnil verejnú prednášku, nová generácia ho čakala. Veľmi ma to potešilo.
Ako teraz vidí svet?
Suzanne: Jeho odkaz ostáva stále rovnaký, že všetci sme rovnaké ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia rovnaký rešpekt. Kládol dôraz na migračnú krízu. Keďže situácia je taká napätá a ľudia sú extrémne neinformovaní o tom, čo je islam. Z toho som veľmi smutná – tá úroveň nepochopenia, ktorá panuje medzi ľuďmi, je obrovská. Nemôže sa dávať terorista a moslim na jednu úroveň. Ak je niekto terorista, ktorý inému človeku ubližuje, nie je to skutočne nábožný človek – či už ide o moslima, kresťana, alebo budhistu. Ja som vyrástla vo veľmi zmiešanej kultúre, kde boli moslimovia, budhisti, kresťania.
V roku 2009 dostal dalajláma cenu Nádácie Jána Langoša. Bolo to tiež také hladké?
Csaba: Myslím si, že to dopadlo rovnako dobre. Bezpečnosť dalajlámovi vtedy dokonca zabezpečila vláda, vtedy bol premiérom Robert Fico.
Suzanne: V tom čase bol zrejme menší tlak zo strany Číny.
Prečo je teraz Čína taká alergická na 81-ročného dalajlámu, ako keby bol teroristom?
Suzanne: Neviem, aké sú ich motívy. Ale biskup Desmond Tutu sa raz dalajlámu spýtal: „Kde máš armádu, prečo sa ťa všetci tak boja? Si len jeden muž, čo hovorí pravdu.“ Veľa ľudí by sa s ním chcelo stretnúť, ale boja sa. Napríklad aj preto, že stretnúť sa s ním je tak trochu ako pozerať sa do zrkadla, a niektorí politici by sa v tej konfrontácii necítili veľmi príjemne.
Teraz bola Čína najtvrdšia?
Csaba: Zmenili politiku, sú oveľa agresívnejší. Skúšajú slabosť vlády, je to od nich veľmi prefíkané, hrajú na biznis.
Suzanne: Zase, na druhej strane, nie je to nič nové, robia to stále. Podobné to bolo v Kanade, kde sa ambasáda tiež sťažovala. Je to zastrašovacia taktika. Vždy hovoria, že vám urobia problémy, ale nakoniec to nie je až také zlé.
V Česku, kde kedysi dalajlámu pravidelne hostil Václav Havel, teraz čelní predstavitelia prijali ponižujúce vyhlásenie. Na Slovensku sa stretol s dalajlámom prezident Andrej Kiska. Čo sa stalo, že sa to otočilo?
Suzanne: Ja by som sa pýtala: „Prečo je to pre vás také dôležité? Máte nejaký obchod s Čínou? Čoho sa tak strašne bojíte?“ Tu aj tam však boli ľudia veľmi priateľskí voči dalajlámovi.
Sklamali vás niektorí politici, ktorí si to zrazu rozmysleli a nestretli sa s dalajlámom?
Csaba: V podstate to bol len jeden politik, z môjho mesta, Béla Bugár. Ešte v auguste mi hovoril, že bude šťastný, keď sa stretne s Jeho Svätosťou. Nakoniec mi deň predtým len napísal krátku esemesku, že z rodinných dôvodov nepríde.
Nevysvetlil to?
Csaba: Ja som sa ho ani nepýtal. Ak vám niekto napíše niečo také, čo môžete robiť? Potom sme sa rozhodli kontaktovať pána Csákyho, ktorý ako jediný v roku 2000 prijal oficiálne dalajlámu za vládu. Zavolal som mu pred polnocou a prišiel o siedmej ráno do hotela Devín.
Kedysi Bugár podporoval bieloruských disidentov, nemal problém kritizovať ministrov Ficovej vlády. Je to už iný Bugár, ako sme ho poznali?
Csaba: Béla sa zmenil, myslím si, že niekedy už nerobí vecí, ktoré sú správne. Myslím si, že už má iné záujmy.
Suzanne: V prípade politikov si myslím, že čím viac klamú, s tým väčšou ľahkosťou to robia, a potom už nevidia hranicu medzi lžou a skutočnosťou.
Bolo pre vás dôležité, že sa s ním stretol prezident Kiska?
Csaba: Absolútne. Viem, že to preňho nebolo ľahké, ale čas ukáže, že je to správny muž. Dve veci sa stali v ten deň. Najskôr mali spoločný obed s dalajlámom a potom mal Kiska prejav na Fóre 2000 v Prahe, a ten prejav bol niečo veľké.
Suzanne: Ukázal svoju morálnu integritu. Je fajn, že je niekto taký na čele krajiny. A ukázal aj svetu, že sa to dá.
Publikovaný rozhovor v Denníku N: Pozvali k nám dalajlámu: Bugár mi poslal len esemesku, že nepríde
