Slovenčina
S ponukou zorganizovať návštevu historického cintorína v Mliečne prišiel pán Ján Hevera, správca cintorína. Predposledný júnový týždeň sme sa so štvrtákmi hotelovej akadémie vybrali navštíviť miesto posledného odpočinku Židov z mliečňanskej komunity.
Chytá sa nás akási melanchólia, keď kráčame po miestach, ktoré nie sú bežne prístupné a kde sa už dávno nepochováva. Pri vstupe do cintorína si všimneme pripravené fľaše s vodou, aby si návštevník podľa starobylej židovskej tradície pri odchode z cintorína mohol umyť ruky a rituálne sa očistiť. O niečo ďalej zbadáme vedierko s kameňmi, ktoré je pripravené pre návštevníkov, aby ich namiesto kvetov položili na náhrobky. Vyjadrujú symbol večnosti, akýsi opak pominuteľnosti. Zatiaľ čo sviečky a kvety sú dočasné, kamene sú trvalé.
V areáli cintorína sú roztrúsené náhrobné kamene, akoby vyrastajúce zo zeme. Väčšinou sú z pieskovca a vidno, že pamätajú aj lepšie časy. Je tu vyše tristo hrobov a sú tu pochované viaceré významné osobnosti. Na okamih sa zarazíme, nie je bežné vidieť v našich končinách nápisy v hebrejčine so zvláštnymi symbolmi, akú sú žehnajúce ruky kohénov, Dávidova hviezda alebo džbán levitov či koruna a strom.
Dojmy, ktoré si z návštevy cintorína odnášame, nie je možné vložiť do textu článku. Na jazyk sa tisne mnoho otázok, ale akosi sa bojíme narušiť čaro chvíle, a tak nechávame nášho sprievodcu – pána Janka Heveru – aby nás uviedol do obrazu a rozrozprával sa o živote miestnej židovskej komunity, o jej zvykoch, osudoch i smutnom konci.
Keď už sme pri našom sprievodcovi, málokto vie, že je od roku 1994 správcom historického cintorína. Okrem toho, že opravuje nečitateľné nápisy na macevách, jeho zásluhou boli všetky hroby katalogizované. Znova vztýčil staručké náhrobky, zrátal hroby, dávne nápisy obtiahol novou farbou. Pozná doslova každý hrob. A čo je dôležité, pátra po stopách miestnych Židov, predovšetkým rabínov a sleduje ich osudy aj po odchode zo Šamorína. Naučil sa po hebrejsky, aby vedel prečítať texty na náhrobkoch, ktoré obsahujú zaujímavé informácie. Založil si aj vlastnú stránku, ktorá je cenným zdrojom informácií pre poznávanie dávno zabudnutej histórie.
Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, že cintorín bol založený pred rokom 1739 a patril k najväčším židovským cintorínom na Hornom Žitnom ostrove. Nápis pri vchode uvádza najstarší hrob pochádzajúci z roku 1739. Samozrejme, samotný cintorín mohol vzniknúť aj o čosi skôr. Pri určení veku cintorína vychádzame z najstaršieho zachovaného náhrobného kameňa, ktorý pochádza z tohto roku. Náhrobok, po hebrejsky maceva, patrí istej Freidl, mladej žene, ktorá zomrela ešte pred svadbou. Z ďalších hrobov nás upúta hrob významného rabína Davida Kohena Bistrizara, autora viacerých spisov o židovskom práve, halache, o ktorom sa zmieňujú aj židovské encyklopédie.
Je tu aj niekoľko symbolických náhrobkov, pod ktorými nikto neleží. Na pamätnej mramorovej tabuli rodiny Feigenbaum nájdeme zoznam mien príslušníkov jednej rodiny. Dožili sa rôzneho veku, ale dátum úmrtia majú všetci rovnaký. Leto 1944, Osvienčim.
Cintorín, ktorý sa kedysi nachádzal na voľnom priestranstve na okraji Mliečna, akoby na poli, je dnes obkolesený novou výstavbou. Je pamiatkou na časy, ktoré sa stratili v prepadlisku dejín a pripomínajú kus zašlej slávy starého Mliečna i Šamorína. Žijeme v časoch, kedy sa ľudskosť ako pridaná hodnota neraz vytráca, preto zabúdať na obete by znamenalo nechať ich dvakrát zomrieť.
PaedDr. Soňa Zakariásová, Súkromná hotelová akadémia SD Jednota Šamorín
