Slovenčina
Prinášame Vám rozhovor so spisovateľom Martinom Juríkom, ktorý žije v Šamoríne. Prajeme príjemné víkendové čítanie.
Rozhovor bol publikovaný na stránke sme.sk.
Začínali ste s detektívnymi či politicky zameranými románmi, potom ste prešli skôr na science fiction. Prečo ste skončili s takýmito témami?
Presne ako ste povedali, toto boli témy. Ja sa nepovažujem za žánrového autora a myslím, že mi to ani veľmi nesedí. Skôr mám tému, ktorá je pre mňa zaujímavá a mám potrebu sa z nej vypísať. A pri ktorej viem, že ma udrží natoľko, že ju aj dopíšem. Čo je veľmi dôležité, lebo ak v polovici knihy zistíte, že je to nezaujímavé a neťahá vás to vpred, tak to bude nanič.
Nebolo pre vás podnetom začať písať detektívky, keďže váš otec je takisto spisovateľ, ktorý sa venuje práve tomuto žánru?
Prvá kniha nebola ani tak detektívka, skôr thriller o pomste zo strany človeka, ktorého osobne zasiahne zločin organizovanej mafie bielych golierov s podporou vysokých štátnych kruhov. Pustil som sa vtedy do Róberta Fica či Štefana Harabina. Bolo pre mňa preto desivé, akú podporu posledný z nich získal v prezidentských voľbách. Fakt sa mi uľavilo, keď v prvom kole skončil. Pred vydaním toho románu vydavateľ dokonca vyškrtal niektoré popisy, ktoré by naňho príliš sedeli. Už sa toho asi priveľmi báli.
Prečo taká radikálna zmena k fantastike?
Fantastika ma vždy fascinovala. Prvá kniha bola bez nej, to bol drsný realizmus našej spoločnosti a znechutenie z prvej Ficovej vlády, oligarchov a ľudí, ktorí si vo vysokých pozíciách robia čokoľvek. Ďalšia kniha Harlekýn bola voľným pokračovaním, tam som ostal v tom istom rybníku. No Projekt Zenta je už taký môj študentský sen. Stále som sa hral s myšlienkou, ako by vyzeral svet, keby následníka trónu v Sarajeve nezavraždili. Šlo totiž o absurdnú vraždu - dva náhodné výstrely človeka, ktorý ani nevedel riadne strieľať, nemal mieridlo a predsa dvakrát smrteľne zasiahol. Je to šanca asi jedna ku tisíc. Neustále som premýšľal nad tým, že sa to vlastne ani nemalo udiať. Jeden z motívov bol aj istý splín za 19. storočím a fascinácia steampunkom,.
Novým románom sa ale akoby vraciate k drsnejším knihám, ktoré ste písali na začiatku.
Sadla mi ťaživosť tej témy, jej desivosť a depresívnosť. Keď si zoberieme samotného Orwella, tak jeho román 1984, ktorý mi bol predlohou k 2084, je veľmi pochmúrny. Sála z neho číra beznádej a hrôza, že takáto spoločnosť môže vzniknúť. A napokon aj reálne vznikla, síce nie na Západe, ale v Sovietskom zväze, strednej i východnej Európe, či v Severnej Kórei. V tomto bol vizionár.
Čo bolo vaším podnetom k písaniu?
Motivoval ma súčasný boj ideológií, ktorý je v podstate bezprostredný. Ide o akúsi tichú informačnú vojnu, ktorá už stihla strhnúť a polarizovaná spoločnosť. Napríklad, keď na Slovensku poviete, že volíte Čaputovú‘, či podporujete Kisku, ste automaticky slniečkar. Na druhej strane, keď kritizujete islam, ste zasa hnedý xenofób. Často sa takto stigmatizuje veľmi primitívnym prvoplánovým spôsobom a neraz na túto úroveň skĺznu žiaľ aj médiá.
A aké by mali byť médiá?
Média by mali byť odozvou kritického myslenia a tým, kto spochybňuje čokoľvek a kohokoľvek. Mnohokrát v tom však zlyhávajú, napríklad keď si zoberieme migrantskú krízu. Neustále mapujem Nemecko a bytostne ma zarazilo, keď sa všetky médiá sa postavili za Angelu Merkelovú nezávisle od toho, či sa jej rozhodnutie časom ukázalo lepšie alebo horšie. V každom prípade bolo neprofesionálne, že ho médiá nedokázali spochybniť. Došlo k vlne nekritického nadšenia, kedy sa novinári jednostranne postavili za vládu, čo sa v demokratickej spoločnosti nikdy nesmie stať. Média musia byť vždy kriticky proti vládnucim bez ohľadu na to, kto je pri moci a aký dobrý skutok vykoná, pretože môže ísť o čistý oportunizmus, ktorý sa v istom bode niekde zvrhne v úplné zverstvo.
Nový román zobrazuje dystopickú spoločnosť, kde demokracia zanikla. Nechali ste v ňom upáliť aj redakciu SME spolu s Ficom. Prečo?
Protidemokratický prevrat živený vášňami a nenávisťou býva živelný a to, čo nasleduje, je nevyhnutné. Keď niekto začne vyčíňať, ako prvé si na mušku vezme preňho nepohodlné verejné osobnosti alebo objekty. História nám ponúka plno príkladov. Na média a mediálne známe osobnosti sa útočí medzi prvými, keďže sa na ne premieta vlastná potreba externého nepriateľa. Logika tých, čo pália knihy, či nebodaj ľudí, znie, že keď ich zničia, všetko zmizne spolu s nimi. Je to istá forma novodobej inkvizície. Keď zaniká demokracia, bývajú toto prvé kroky. Potom sa už ide hlbšie a pracuje sa neviditeľne. Ľudia miznú a objavujú sa v táboroch či väzeniach.
Islamizácia je pomerne kontroverzná téma. Počas besedy sa na vás dokonca rozkričal jeden moslim s tým, že vôbec nechápete jeho náboženstvu a hanobíte ho. Bolo to prvýkrát, čo ste niečo také?
V takejto forme áno. Ale vedel som, že raz to musí prísť. Bral som to neutrálne, keďže islam treba kritizovať rovnako, ako treba kritizovať každú ideológiu a náboženstvo, pričom aj islam máte za čo. Ale do toho som nechcel skĺznuť. Chcel som ho len predstaviť v rôznych podobách – v extrémizme i v normatíve, ktorý sa premietol do rodinných či spoločenských tradícií a bežného života. Bežní moslimskí muži odmietajú zabíjať neveriacich, ale z nášho pohľadu môžu beztrestne mlátiť či šikanovať svoje ženy. Despotizmus ideológie sa premietol aj do každodenného života. Podobne deformujú všetky despotické ideológie, napríklad v Severnej Kórei, kde deti udávajú vlastných rodičov. Na druhej strane však máme perspektívu islamských reformistov, ktorí ma motivovali k písaniu.
Ako sa reformisti líšia od bežných veriacich?
Bežný presvedčený veriaci chce islam obhájiť stoj čo stoj. Častým „argumentom“ býva, že o islame nemáte čo hovoriť, keď o ňom vlastne nič neviete, čo bol aj môj prípad. Ak náhodou niečo viete, musíte ovládať čítanie koránu po arabsky. Ak by ste spĺňali aj toto, diskvalifikuje vás, že nie ste moslim. Ak spĺňate aj túto požiadavku, zistíte, že k islamu sa môže fundovane vyjadriť vlastne buď len študovaný človek alebo priamo duchovný. A ak z takejto pozície kritizujete islam, ste už len zradca. Toto je prípad teológa Mouhanada Khorchideho, ktorý je hlavou európskych reformistov, alebo šiítskeho imáma Mohammeda Tawhidiho. Reformisti neobhajujú islam za každú cenu, ale snažia sa ho prispôsobiť Západu. Sami vravia, že opakom integrácie je islamizácia. Buď moslimovia prijmú západné hodnoty, alebo sa im ustúpi. To však potom už nebude ten západ humanizmu a osvietenectva, aký sme mali a aký chceme.
Ako môžu vyznávať také hodnoty pri rovnakej výchove?
Spomínaného pána, som sa potom spýtal, čo je v prípade islamu hlavná myšlienka knihy. Nevedel, keďže knihu nečítal. Ide o rozdelenie veršov na mekkánske a medínske a prečo by malo byť takéto rozdelenie súr dôležité. Sú to témy, o ktoré sa bežní moslimovia nezaujímajú. Mekkánske verše sú spirituálne, priam umiernené a pacifistické. Vznikli ako prvé a v hierarchii sú nadradené medínskym, do ktorých sa okrem jurisdikcie premietlo aj roztrpčenie Mohammeda, ktorý musel podniknúť hidžru, čiže odísť do vyhnanstva. Ak by sa brali do úvahy iba mekkánske súry, islam by sa dal transformovať na mierumilovné náboženstvo, čo hlásajú aj reformisti.
No aj príklad s rozhorčeným pánom z besedy potvrdzuje všeobecnú mienku, že bežní veriaci nie sú schopní akceptovať západné názory.
S týmto súhlasím. Proti presvedčeným veriacim sa ťažko argumentuje hodnotami západu, keďže ich nepovažujú za relevantné. Už len skutočnosť, že západ by mohol byť ysekulárny, je pre nich urážkou. Takíto ľudia skôr tolerujú akýchkoľvek iných veriacich – či judaistov, či kresťanov - než neveriacich. Väčšina agresívnych súr koránu je nasmerovaná proti odpadlíkom a neveriacim. Ide o stereotyp totalitnej ideológie, kde je najdôležitejšie zbaviť sa nepriateľa vo vlastných radoch. Aj preto vládne medzi jednotlivými vetvami islamu obrovská konkurencia až otvorená nenávisť, ktorá je pre nás v súčasnosti ťažko pochopiteľná, a dá sa prirovnať nenávisti protestantov a katolíkov v čase tridsaťročnej vojny. Ľudia v totalitárnej spoločnosti sú projekciou nepriateľa infikovaní od detstva; v prípade moslimov sú to židia, Američania či dokonca aj reformisti, ktorí sú pre nich odpadlíci.
Ako sú na tom reformisti?
V drvivej väčšine žijú na západe a to v mnohých prípadoch pod hrozbou smrti. Bežne ich chránia telesní strážcovia 24 hodín denne. Napríklad Seyran Ateşová, prvá imánka a zakladateľka tzv. liberálnej mešity v Berlíne. Podľa reformistov môžu ženy dokonca kázať, či sa modliť spolu s mužmi, čo je pre bežných moslimov dosť nepredstaviteľné.
Začali ste už pracovať na niečom novom?
Už dlhší čas venujem kreatívnu kapacitu seriálu Hrobár z Mokvasu, keďže je po anglicky a dá celkom zabrať, nakoľko musím premýšľať i písať v cudzom jazyku. Ide o fantasy s prvkami východoeurópskeho steampunku. Dej je mysteriózny a občas tiež trochu drsný, hororový. O hlavnom hrdinovi sa spočiatku veľa nevie. Je to záhadná, nadprirodzená bytosť a kam vstúpi, vzbudzuje hrôzu a rešpekt. Jednu noc ho zobudí návšteva, žena, ktorá má zvláštnu požiadavku – chce vykopať istý masový hrob, v ktorom potrebuje čosi nájsť. Preto sa k hrobárovi neustále vracia a spolu splodia dcéru. Príbeh sa postupne odvíja a okrem iného odhaľuje, aké bytosti žijú v meste. Sú tam revolucionári, pri ktorých trochu a vďačne rýpem do komunistov. Nastane akási socialistická revolúcia a podľa toho sa začína meniť spôsob života i vizuál spoločnosti, do ktorého sa zasa miešajú prvky fantasy. Kdesi ma inšpiroval Michail Bulgakov a jeho magický realizmus, konkrétne dielo Majster a Margaréta. Aj v jeho prípade ide o parodovanie spoločnosti, pričom Bulgakov ho spája s čarovným sa krásnym posolstvom, že ani peklo nie je tak hrôzostrašné ako stalinizmus. A niekde tu sa snažím nadviazať.
