Slovenčina
Reprezentačná krídelníčka Angelika Slamová sa pripravuje na sezónu v kvalitnej poľskej lige, ktorú vymenila za minuloročnú rumunskú. Napriek úspešnému ročníku sa rozhodla zmeniť pôsobisko a vyskúšať si jednu zo štyroch najkvalitnejších súťaží v Európe.
Na prelome septembra a októbra ju čaká aj kvalifikácia o Euroligu, v ktorej sa o miesto v skupine B pobije jej Arka Gdyňa s tureckým Botas SK. S ostrostrelkyňou Slamovou sa Basket.sk porozprával o úplných začiatkoch jej basketbalovej ceste, ale aj o snoch a cieľoch do budúcnosti.
Ako si sa k športu vôbec dostala a čo ťa na ňom od začiatku tak bavilo?
S basketbalom som začala v Šamoríne, keď som mala osem rokov, ako druháčka. Moje spolužiačky chodili na basket a ja som s nimi chcela tráviť čas, tak som začala aj ja. Ony postupne všetky prestali a ja som ako jediná ostala. Odmalička som rada behala hore dole a to mi vlastne ostalo až doteraz a stále ma to baví. Vyskúšala som aj klavír, ale to mi vydržalo len jeden deň. Jednoducho som nezvládla sedieť tak dlho na jednom mieste. Pohyb s loptou som si hneď zamilovala.
Tvoj talent si rýchlo všimli aj reprezentační tréneri. Pamätáš si ešte na prvú pozvánku do mládežníckej reprezentácie?
Na to si veľmi dobre pamätám. Mala som 15 rokov a pozvali ma do reprezentácie do 16 rokov. Vtedy som ani nevedela, čo to reprezentácia je. Môj vtedajší tréner mi vysvetlil, že som sa dostala do výberu a budem sa spolu s ďalšími dievčatami z celého Slovenska pripravovať na majstrovstvá Európy. To ma veľmi potešilo, ale bola som z toho aj trochu nervózna, keďže som vtedy ešte nevedela dobre po slovensky. Odmalička rozprávam po maďarsky a chodila som aj na maďarskú školu. Rozumela som všetko, ale rozprávať som sa hanbila. Napokon všetko dobre dopadlo a doteraz sa veľmi teším z každej reprezentačnej nominácie. Reprezentovať svoju krajinu pre mňa znamená veľmi veľa.
Extraligu si za Šamorín hrala šesť rokov. Ako spomínaš na začiatky v extraligovom drese materského klubu?
Extraligu som začala hrať ako 16-ročná a prvý rok v najvyššej súťaži bol náročný. Extraliga bola vtedy veľmi silná a vyrovnaná, nie ako teraz. V lige boli hráčky ako Candice Dupree a vtedy silné tímy ako Poprad, Nitra, Prešov či Rožňava. Tie už ani neexistujú. Keď som ako 16-ročná hrávala proti Američankám z WNBA, bol to pre mňa šok. Ale som rada, že som zažila slovenskú extraligu na tejto úrovni.
Neťahalo ťa to po maturite do Ameriky, skĺbiť štúdium s basketbalom?
Mňa Amerika nikdy nelákala. Mala som v tom čase ponuky z viacerých univerzít, ale úprimne, nikdy mi ani nenapadlo ísť študovať do zahraničia. Vtedy som si myslela, že to nie je pre mňa, keďže nerada opúšťam domov a asi by som štyri roky v zahraničí nedala. Ani teraz ma Amerika neláka, ani len na dovolenku.“
V kariére si ďalej pokračovala v Piešťanských Čajkách. V čom spočíval najväčší rozdiel medzi Šamorínom a Piešťanmi?
Piešťany hrali medzinárodné súťaže a ponúkali profesionálne podmienky na zlepšovanie sa. Je tam všetko, čo potrebuje hráčka pre rast a rozvoj. V Šamoríne som mala úplne iné úlohy. Hrávala som veľa, ale bolo to na poloprofesionálnej úrovni a ja som už túžila hrať profesionálne, dať tomu všetko.
Popri hráčskej kariére študuješ manažment. Ako sa ti darí skĺbiť študijné povinnosti a basketbal?
Prvé dva roky štúdia som bola ešte v Šamoríne a mala to do Bratislavy blízko. Cesta mi trvala 20 minút autom a ranné tréningy sme vtedy nemávali. Z Piešťan to bolo ťažšie, lebo sme trénovali dvojfázovo, ale učitelia mi vychádzali v ústrety. Chápali moju situáciu a tak mi napríklad pomáhali plánovať skúšky tak, aby som všetko stíhala. Všetko je vec komunikácie a určite sa to dá zvládať. Aj preto som teraz na magisterskom štúdiu.
Prečo si sa rozhodla urobiť ďalší krok vpred a odísť do zahraničia?
Úroveň našej ligy každým rokom slabne, čo je veľmi smutné a bol to jeden z dôvodov. Zároveň som chcela vyskúšať zahraničie a pozíciu legionárky, ktorá má väčšiu zodpovednosť. K tomu precestovať svet a spoznať niečo nové. Na nezaplatenie sú samozrejme skúsenosti z novej ligy.
V rumunskom Sfantu Gheorghe, kde si hrala poslednú sezónu, sa rozpráva prevažne po maďarsky. Pomohla ti táto skutočnosť v ťažkých legionárskych začiatkoch?
Určite áno. Aj v klube každý okrem trénera rozprával po maďarsky, takže som sa od začiatku cítila dobre. Spoluhráčky a vedenie ma brali viac ako domácu hráčku a vedela som sa porozprávať napríklad aj s fanúšikmi, čo iné legionárky nemohli. Mohla som si v obchode presne vypýtať, čo som potrebovala. To mali napríklad Američanky na Slovensku ťažké, lebo ničomu nerozumeli. Vďaka neexistujúcej jazykovej bariére som sa tam cítila naozaj dobre a takmer ako doma.
Aká je rumunská liga?
Podľa mňa je kvalitnejšia ako tá naša. Ale nezaradila by som ju medzi najlepšie ligy. V európskom meradle je niekde uprostred. Najväčší rozdiel je v počte legionárok. Aj posledný tím má 3–4 rozdielové zahraničné hráčky, zväčša Američanky.
Vyhrala si v jednej sezóne rumunský titul aj pohár a navyše mala individuálne výbornú sezónu v EuroCupe. Ako by si ju s odstupom času zhodnotila?
Určite veľmi pozitívne, keďže sme vyhrali všetko, čo sme chceli. Som rada, že mi vyšli aj zápasy v EuroCupe, bola to výborná škola. Škoda, že sme nepostúpili zo skupiny, ale objektívne sme mali naozaj ťažkých súperov. V domácej súťaži sme prakticky nemali konkurenciu, pretože sme ako jediné družstvo mali káder postavený na európsku súťaž. Splnili sme všetky ciele a tak môžem byť naozaj spokojná.
Po úspešnej sezóne meníš klub a odchádzaš do Poľska, do bronzovej Arka Gdyňa. Prečo si sa tak rozhodla?
Bolo to najmä kvôli úrovni ligy, ktorá patrí k najlepším v Európe. Chcem ju vyskúšať, či na to mám. Dostala som ponuku na pozíciu rozohrávačky, ktorú už nejakú dobu nehrávam. Presunula som sa na krídlo, ale na rozohrávke som hrávala celé detstvo. Chcem túto možnosť využiť a rozšíriť svoju využiteľnosť aj na tento post. Bude to náročné a mám pred tým rešpekt, ale už sa na novú sezónu teším.
Aké sú tvoje basketbalové sny a ciele?
Nejaké konkrétne ciele už nemám. Chcem byť hlavne zdravá, zahrať si v kvalitných ligách a niečo k tomu povyhrávať.
