Máme my Maďari oslavovať 28. október?

V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávam s otázkou, aký postoj má zaujať maďarská komunita žijúca na Slovensku k výročiu založenia Československa. Alebo ak budem otázku formulovať trocha ostrejšie, či máme oslavovať 28. október, alebo nie.

Odpoveď sa na prvý pohľad zdá byť jednoduchá: keďže 28. október nie je na Slovensku sviatkom (čo je pre mňa nepochopiteľné, veď vznik ČSR bol pre Slovákov nesporne pozitívnou udalosťou a veľkým krokom k vzniku moderného slovenského národa), a aj 30. október je dňom pracovného pokoja len v tomto roku, tak ak ani Slováci nepovažujú vznik Československa za niečo, čo by mali oslavovať, v takom prípade potom nie je o čom debatovať.

Ako historik však vidím, že odpoveď taká jednoduchá predsa len nie je a nebude na škodu veci privolať si na pomoc historické paralely. Uvedená otázka totiž odznela po prvý raz už za prvej republiky.

Medzivojnové Československo síce zabezpečovalo každému, a to bez ohľadu na národnosť alebo materinský jazyk rovnosť pred zákonom a predovšetkým všeobecné hlasovacie právo. Pre Maďara z Košíc alebo z Komárna však predsa len vznik ČSR znamenal ignorovanie jeho práva na sebaurčenie a zúženie možností používať svoj materinský jazyk. Preto nové štátne hranice neprijal s radosťou. A keď k tomu pripočítame, že Praha merala demokraciu dvojakým metrom, inú demokraciu uplatňovala voči česko-slovenskej väčšine a inú voči národnostným menšinám, tak niet divu, že napriek výhodám vyplývajúcim z československej demokracie sa radový Maďar cítil byť druhoradým občanom štátu a nemal veľkú chuť tento štátny útvar oslavovať.

Ukážkou toho, že Československo bolo liberálnym štátom len z určitého hľadiska, bol napríklad prístup štátnej moci k národným sviatkom a tradíciám. Na jednej strane štát robil všetko pre to, aby všemožnými prostriedkami pestoval a posilňoval české a slovenské (alebo československé) národné povedomie, menšinám však pestovanie vlastnej národnej identity zakazoval. Úrady striktne trestali používanie národných symbolov menšín, bolo zakázané spievať maďarskú hymnu a sláviť maďarské národné sviatky.

Podľa ročenky štátneho maďarského gymnázia v Bratislave boli v školskom roku 1933/1934 organizované školské slávnosti pri príležitosti nasledujúcich udalostí: 28. októbra – deň vyhlásenia ČSR, 7. marca – pri príležitosti narodenia prezidenta T. G. Masaryka, 4. mája – spomienková slávnosť na M. R. Štefánika a okrem toho 1. decembra a 1. mája, keď sa pripomínalo československo-rumunské, a československo-juhoslovanské priateľstvo. Pripomínať si 15. marec (sviatok uhorskej revolúcie z roku 1848/49) však bolo zakázané.

Určite sa, samozrejme, našli profesori, ktorí za zatvorenými dverami tried protirečili štátnej ideológii, ale takéto činy neboli bez rizika. Svedčí o tom aj prípad z maďarskej triedy I. štátnej meštianskej školy v Bratislave, kde dňa 15. marca 1935 triedna učiteľka zistila, že niektorí žiaci majú pri sebe maďarskú trikolóru. Hoci išlo o celkom bezvýznamnú udalosť, prípad začali vyšetrovať tak inšpektor, ako aj polícia a učiteľku, ktorá počas vyšetrovania chránila svojich žiakov, potrestali.

V roku 1928 pri príležitosti 10. výročia založenia ČSR boli v celej krajine organizované slávnostné podujatia, na ktorých česká a slovenská spoločnosť oslavovala výsledky budovania Československej republiky. Štátna moc vtedy vyvíjala tlak aj na príslušníkov národnostných menšín, aby sa osláv zúčastnili aj oni. Predstavitelia maďarskej menšiny proti tomu ostro protestovali.

Oplatí sa citovať aspoň časť ich argumentov z úvodníka Prágai Magyar Hírlap, najvýznamnejšieho maďarského denníka v Československu: „Nikto od nás nemôže očakávať účasť na parádach, v sprievodoch a na podobných hlučných vyjadreniach pocitu národnej radosti. Česi sa právom pozerajú s pocitom hrdosti na udalosti, ktoré sa pred desiatimi rokmi odohrávali v Prahe alebo na rôznych frontoch armád spojencov, lebo tieto udalosti pripravovali pôdu pre národnú slobodu českého národa. A takisto právom môžu oslavovať aj tí Slováci, ktorí pred a počas svetovej vojny s mužnou statočnosťou bojovali za práva svojho národa. Ale maďarský ľud by zosmiešnil iba sám seba, keby zapaľoval ohne radosti pre tých, ktorí zavinili najväčšiu katastrofu maďarského národa.“

Citovaný text dobre vystihuje základný problém: vznik Československa je neoddeliteľný od Trianonského mieru, a keďže ten mal pre maďarský národ ťažké a bolestné následky, Maďari nemôžu toto výročie oslavovať.

Chvalabohu, dnes nikto nenúti Maďarov žijúcich na Slovensku oslavovať to, čo oslavovať nechcú, a nikto im ani nebráni v tom, aby si pripomínali svoje vlastné sviatky. Pochopiť, čo si príslušníci maďarskej menšiny myslia o týchto otázkach, nám môžu pomôcť výsledky reprezentatívneho prieskumu, ktorý v lete 2018 realizoval Fórum inštitút pre výskum menšín.

Z prieskumu vyplýva, že sa ich názor na Trianon za tých 90 rokov príliš nezmenil: 78 percent respondentov (čiže Maďarov zo Slovenska) považuje trianonskú zmluvu za negatívnu udalosť a len sedem percent ju hodnotí pozitívne. Vznik Československa označilo za pozitívnu udalosť 37 percent opýtaných (čo nie je zlý výsledok), zakladatelia ČSR však už nedopadli dobre: Masaryka považovalo za pozitívnu osobnosť len 24 percent a Beneša iba sedem percent opýtaných.

To však neznamená, že by Maďari odmietali všetko, čo súvisí s (česko)slovenským vývojom. Veď Václava Havla považuje za pozitívnu osobu 72 percent z nich a Nežná revolúcia, vstup Slovenska do Európskej únie a NATO tiež dostali dobré hodnotenia.

Za kľúčový moment osobne považujem to, že Maďari hodnotili pozitívne predovšetkým udalosti, ktoré so sebou prinášali nielen demokratizáciu spoločnosti a mali pozitívny vplyv aj na postavenie maďarskej menšiny, ale na ktorých sa sami podieľali. Príkladom toho je Nežná revolúcia, v ktorej boli predstavitelia maďarskej menšiny rovnocennými partnermi slovenskej inteligencie, a ich spolupráca, na ktorú sa už často zabúda, môže byť dobrým príkladom i pre ďalší vývoj Slovenska.

Aby sme sa však vrátili k pôvodnej otázke. Nemyslím si, že by hociktorý Maďar (vrátane tých, čo zastávajú vysoké verejné funkcie) mal oslavovať výročie vzniku ČSR. A asi to od nás nikto ani nežiada. Som však presvedčený, že by sme si mali oveľa viac vážiť výsledky, ktoré Československo a Slovensko dosiahli, a mali by sme pochopiť to, že Česi, ale aj Slováci naozaj majú 28. októbra čo oslavovať.

Ja by som však išiel o krok ďalej a očakával by som aj od slovenskej verejnosti, aby pochopila, že pre nás Maďarov je sviatkom deň sv. Štefana a výročie revolúcie z roku 1848. A nebolo by na škodu, ak by, povedzme, 15. marca prezident alebo predseda vlády Slovenskej republiky (ktorí sú aj našimi štátnymi predstaviteľmi) hoci len nejakým maličkým gestom, krátkym pozdravom, ale dali na vedomosť verejnosti, že sú si vedomí toho, že časť občanov Slovenska práve slávi svoj najväčší národný sviatok. Za približne 70 rokov trvania Československa a za štvrťstoročie trvania samostatného Slovenska sa tak ani raz nestalo.

Text bol uverejnený v Denníku N.