Slovenčina
Tridsaťjedenročný rýchlonohý futbalista aj o tom, ktoré obdobie v šamorínskom drese bolo preňho najvydarenejšie a na ktoré spomína nerád.
V zápase proti Partizánu Bardejov prebral z rúk vedenia klubu pamätný dres, ktorý mu má pripomínať míľnik 100 odohratých zápasov v šamorínskom drese. Juraj Pančík prišiel do klubu ešte v zimnej prestávke sezóny 2016/2017 a po odchode viacerých dlhoročných stálic klubu, je aktuálne druhým najdlhšie slúžiacim hráčom v našom tíme. Viac odohral len Draško Marić-Bjekić. Pritom do Šamorína prichádzal spočiatku len na polročné hosťovanie z Podbrezovej, ktorá v tom čase vo Fortuna lige bojovala o účasť v európskych pohároch a vtedy 26-ročný hráč nedostával toľko príležitostí, koľko v predchádzajúcich sezónach.
“Nevedel som si predstaviť, že by som mal pokračovať v kariére niekde inde ako v Podbrezovej. Celý život som strávil tam, futbal som hral len tam. Ale zobral som to ako niečo nové, výzvu. Určite by mi ani nenapadlo pred príchodom na hosťovanie, že tu strávim päť sezón a odohrám viac ako 100 zápasov. Čím ďalej, tým viac sa mi tu začalo páčiť. Či už futbalovými podmienkami, alebo aj super kolektívom,” zaspomínal na svoje začiatky v ŠTK Pančo.
Prvý zápas Juraja Pančíka v šamorínskom drese.
Ako rodený a odchovaný Stredoslovák, však okrem novej futbalovej etapy, začal práve v Šamoríne aj novú životnú etapu. “Po pol roku hosťovania prišla za mnou aj moja žena, bývali sme spolu v prenajatom byte. Po nejakom roku sme sa porozprávali, že by sme práve v Šamoríne mohli kúpiť byt a začať tu novú etapu života a založiť si rodinu. To sa aj podarilo. S Natáliou máme malú dcérku Viktóriu a v januári čakáme druhý prírastok do rodiny. Máme všetko, čo potrebujeme a sme tu šťastní.”
Päť rokov, šiesta sezóna, do ktorej zasiahol už v našom drese. Počas tohto obdobia sa toho v klube udialo naozaj veľa. Prichádzal do tímu v časoch, keď mohol bojovať o postup do najvyššej súťaže. Zažil brazílsky projekt, boje o záchranu, koniec jedného projektu a začiatok spolupráce s DAC. V klube sa vystriedala viac ako stovka hráčov, a tak môže hodnotiť. Ktoré obdobie alebo ktorá sezóna najviac utkvela, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, v pamäti nášho čerstvého stovkára?
“Spomenul by som asi posledné dve sezóny. Sme dobrá partia, také gro tímu ostalo, podopĺňalo sa kvalitnými mladými hráčmi. Ale určite nemôžem zabudnúť ani na prvý polrok, keď som prišiel, to bolo tiež super obdobie. Konkrétne sa mi vynorí asi môj prvý zápas za ŠTK proti trnavskému Béčku, kde som dal gól a aj asistoval. To mi utkvelo v pamäti. Ale boli aj horšie obdobia, najmä v druhej sezóne, keď sa so mnou ťahali zranenia, hlavne svalové a trvalo poriadne dlho, kým som sa dal dokopy.”
Práve v ostatných dvoch sezónach, respektíve polsezónach, sa javí, že tím je stabilizovanejší, oproti predošlým trom sezónam Pančíkovho pôsobenia v klube je výsledkový tlak o čosi menší, najmä teda z dôvodu, že tím zbiera body a drží sa v pokojných tabuľkových vodách. V klube zažil siedmich hlavných trénerov. Vie teda porovnať jednotlivé trénerské prístupy a nastavenia tímu. Vyhovuje mu to aktuálne?
“Určite áno. Bolo tu veľa trénerov, niektorí to tu dlho neustáli, ale tam bolo vždy veľa faktorov, ktoré za to mohli. Teraz je to nastavené tak, že to vyhovuje obom stranám. Tréner vie, čo chce hrať, a keď to splníme do bodky a každý odovzdá maximum, tak prichádzajú aj výsledky a samozrejme je väčšia pohoda. Tlak ide potom bokom.”
V našej rubrike “Kde je teraz…?” klubová legenda v strieľaní gólov, Brazílčan Peu, označil rýchlonohého krídelníka ako jedného z najkvalitnejších hráčov, s ktorými v klube hral. Juraj za päť rokov v klube takisto zažil viacero kvalitných futbalistov. Ktorí podľa neho vyčnievali?
“Veľmi ťažká otázka. Bolo ich veľa kvalitných, ale keď tak rozmýšľam, tak čo sa týka Slovákov určite Pony a Mezo, dve obrovské ikony Šamorína. Odohrali veľa výborných zápasov. Pony ukázal že ešte v tridsiatichšiestich rokoch mal na druhú ligu. A Mezo obrovský srdciar, ktorý nič nevypustil v každom zápase. Z Brazilčanov určite Peu, ktorý keď som prišiel do tímu, tak som len pozeral, čo tu ešte robí. Mal skvelú formu a dával góly ako na bežiacom páse. K nemu by som ešte pridal Luquinhasa. Obidvaja boli vtedy na inej úrovni. Plus top hráč, čo som videl v Šamoríne, bol Evanilson, ktorý to dotiahol už teraz vysoko a má všetko pred sebou.”
Hoci sme Panča prinútili bilancovať, v 31 rokoch ešte môže pomýšľať na ďalšie futbalové méty smerom do budúcna. “Bol by som rád, ak by som to vo futbale potiahol čo najdlhšie. Kým budem zdravý a budú ma obchádzať zranenia, je to len na mne dokedy vydržím. Dúfam, že dobehnem toho Pončáka,” uzavrel s úsmevom Juraj Pančík.
Tak nech sa darí, Pančo.
Hajrá Somorja