Slovenčina
Predstava, že naše potratené dieťa skončí v spaľovni, bola hrozná,“ hovorí v rozhovore Martina Pogányová Prúžková o zápase za pochovanie nenarodeného dieťaťa.
So súhlasom portálu Postoj.sk uverejňujeme príbeh šamnorínkej rodiny, ktorá sa zaslúžila o vznik na Slovensku ojedinelého pohrebného miesta.
V parlamente sa na poslednej schôdzi diskutovalo o zmene zákona o pochovávaní nenarodených detí, vy ste to uplynulé mesiace riešili z opačnej strany, ako rodičia. A v týchto dňoch vzniklo vďaka vašej iniciatíve pohrebné miesto tu v Šamoríne, ako k tomu prišlo?
V marci sme stratili bábätko, keď sme sa vracali od lekárky, manžel sa ma spýtal, či viem, čo sa deje so zvyškami dieťaťa po spontánnom potrate. Videl reportáž na RTVS, ako pozostatky spolu s použitými vecami končia spoločne v spaľovni. Kým to človek sám nerieši, nedotkne sa ho to tak, ako keď ide o vaše nenarodené dieťa. Tá predstava bola hrozná, veľmi nedôstojná. V reportáži zároveň zaznelo, že rodičia môžu podľa zákona požiadať o vydanie mŕtveho plodu a pochovať ho, že na to majú právo. To viedlo neskôr k myšlienke, že keby existovalo takéto pohrebné miesto na cintoríne, tak ľudia by sami videli, že taká možnosť tu je, všetko by sa tým uľahčilo.
Ako vyzerá to pohrebné miesto?
Manžel Ľudovít: Predstavte si to ako dvojhrob. Je tam dvanásť miest, dve z toho väčšie. Je to otvorené pre každého, v sobotu bude na mieste posvätený kríž.
Martina: Takéto miesta sú bežné vo svete, napr. v Anglicku aj v Taliansku existujú cintoríny pre nenarodené deti, ďalej sú aj v Česku, u nás s tým ľudia nemajú skúsenosť, narážali sme niekedy na prekvapenie, inokedy na nepochopenie, akoby sme prišli z inej galaxie, všetko dlho trvalo a bolo to psychicky náročné. Inšpiráciou nám bola aj pani Poloňová zo združenia Tóbi, ktorá sa tomu venuje a veľmi nám pomohla. Tiež nás upozornila, že nie všade vychádzajú lekári tejto požiadavke rovnako v ústrety. Podobné miesto zriadili aj oni v obci Prestavlky, kde žije. Chceli sme, aby to po všetkých našich útrapách bolo pre ďalších jednoduchšie, aby nemuseli prechádzať tým, čím my.
Čo bolo z tých útrap najhoršie?
Najhoršie bolo, že hoci existuje zákon, ktorý túto vec rieši, nemocnice si ho vysvetľujú rôzne. V mojom prípade bolo najhoršie to, ako so mnou nemocnica v Ružinove jednala, že mi vydali len časť pozostatkov, aj to sa tvárili, že konajú nad rámec povinností.
Ako viete, že išlo len o časť pozostatkov plodu?
Povedal mi to pán Dr. Palkovič, riaditeľ centra pre súdne lekárstvo a patológiu. Povedal, že im prišla iba číra voda, asi 30 ml, že to bol amatérsky odber, že to prišlo bez riadnej správy, neskôr som ho aj osobne navštívila, jeho stanovisko mám písomne. Je hrozné, že niekto sa tvári, že robí viac, ako mu predpisuje zákon, ale pritom dostanete len časť a aj tam nič nemusí byť.
Opíšte nám váš prípad.
V ôsmom týždni došlo k spontánnemu potratu, v desiatom týždni som bola objednaná na čistenie maternice. Do ružinovskej nemocnice, kam som bola poslaná, som prišla ráno o 6. hodine. Keďže tam maľovali, nechali nás čakať a až o 9. hodine večer ma spolu s dvomi podobnými prípadmi zobrali na zákrok.
Keďže som už bola poučená o možnostiach – zisťovali sme si to s manželom vopred – požiadala som pred zákrokom, aby mi boli vydané pozostatky nášho dieťaťa, nechceli sme, aby skončilo v spaľovni s nejakými plastami. Sestrička mi povedala, že o to musím požiadať lekára, lekár, ktorý mi robil ultrazvuk, mi povedal, že o to musím požiadať lekára, ktorý bude robiť zákrok. Bol milý, želal mi veľa šťastia, vtedy som ešte nerozumela, ako to mohol myslieť. Potom za mnou prišla mladá lekárka, bola milá, povedala mi, že je veriaca, ale začala ma odhovárať s tým, že pán primár Záhumenský s tým nebude súhlasiť, že aj tak to bábätko neuvidím, že bude roztrhané, že síce v Kochu sa to robí, ale tu to nie je bežná vec a podobne. Povedala som jej, že to chápem, ale že mi ide o to, aby bolo dôstojne pochované a neskončilo niekde v spaľovni. Na moje naliehanie odišla za primárom.
Celý článok si môžete prečítať tu: Chceli sme ho iba dôstoje pochovať.
