Slovenčina
Minulý týždeň na stránke FC STK 1914 Šamorín oznámili rozhodnutie najdlhšie slúžiaceho hráča v drese ŠTK Šamorín, Ľuba Mezovského, o ukončení kariéry. Čo ho k tomu viedlo, a na ktorú fázu svojho 12-ročného pôsobenia v Pomlé bude najradšej spomínať, prezradil v rozhovore.
Ľubo, prišlo tvoje rozhodnutie impulzívne po konci sezóny alebo v tebe zrelo už dlhšie?
To, že by som ukončil kariéru, som riešil už minulý rok. Nakoniec som si povedal, že potiahnem ešte jednu sezónu, ale viac už nie. Takže som vlastne celý rok vedel, že toto je moja posledná sezóna.
Prispelo k tomuto rozhodnutiu aj to, že si sa v tejto sezóne trápil so zraneniami?
- Skončil by som aj bez zranení, ale tie ma ešte viac utvrdili v tom, že stačilo. V septembri som bol na operácii s kolenom, teraz mám zlomené zápästie, takže sa to už s vekom začalo hromadiť a to len potvrdilo správnosť môjho rozhodnutia.
Hovoríme o konci profesionálnej alebo poloprofesionálnej kariére v rámci A tímu. Neláka ťa ale ešte zahrať si amatérsky alebo “pasienkový” futbal?
- Ak hovoríme o tom, že si zahrám s kamarátmi, tak to určite áno, ale čo sa týka nejakého klubového pôsobenia alebo nejakej systematickej prípravy, tak to ma už neláka.
Do Šamorína si prišiel pred 12 rokmi, ešte v roku 2009. Spomenieš si ako prišlo k tomuto spojeniu?
- Veľmi dobre si to pamätám. Oslovil ma majiteľ klubu, Norbert Csutora, s ktorým sme intenzívne komunikovali o mojom príchode, mal veľký záujem, aby som do Šamorína prišiel, nakoniec to vyšlo a ja som tu ostal 12 rokov, na ktoré budem vždy rád spomínať.
Pred príchodom do Šamorína si hrával v Trenčíne, neskôr v Interi Bratislava. Prečo chalan, ktorý nie je zo Šamorína, ani z regiónu, mu ostane verný až tých spomínaných 12 rokov?
- Dobrá otázka. Je to asi tým fungovaním klubu. Funguje na rodinnej báze, jeho prostredie, zázemie, ľudia, ktorí sa v rámci klubu angažujú, to všetko prispelo k tomu, že sa tu cítim veľmi dobre, a preto som ostal.
Vieš určiť konkrétnu fázu v rámci tvojej šamorínskej kariéry, na ktorú budeš spomínať predsa len najradšej?
- Asi to bude obdobie, keď sme poprvýkrát postúpili do 2. ligy, sezóna 2013/2014. Trénoval nás Vlado Koník. Vtedy sme mali naozaj dobré mužstvo, tréner to vedel výborne poskladať. Hneď v prvej sezóne po jeho príchode sme postúpili. A druhým takým momentum bolo, keď klub uzatvoril spoluprácu s Brazílčanmi, vtedy bola tiež výborná nálada v klube a bola to zaujímavá skúsenosť.
Spomenul si Vlada Koníka. Na ktorých trénerov v rámci celej tvojej kariéry spomínaš najradšej a ktorí možno najvýraznejšie ovplyvnili tvoju kariéru?
- Určite spomeniem Vlada Koníka, potom trénera Kontíra, na záver kariéry som mal rád štýl trénera Blaháča a terajšieho trénera Michala Kuruca. Všetko to boli maximálni profesionáli, ktorí vedeli nabudiť mužstvo v zápasoch, ale aj postaviť zaujímavý tréningový proces.
Keď spomínaš tréningový proces, verní fanúšikovia ŠTK o tebe vedia, že okrem futbalu máš aj svoje civilné zamestnanie. Prezradím, že akademických titulov máš asi viac ako strelených gólov. Priblíž nám, čo presne si vyštudoval a čomu sa budeš venovať po konci futbalovej kariéry.
- Vyštudoval som Farmaceutickú fakultu, magisterský päťročný odbor, navyše som absolvoval aj postgraduálne štúdium v obore farmácia a tomu sa venujem aj v pracovnom živote.
Ty si to zjednodušil, ale predpokladám, že nebolo celkom jednoduché kombinovať náročné štúdium a neskôr aj náročnú prácu s futbalom na pomerne vysokej úrovni, ktorou najmä druhá liga je. Ako si to zvládal, keďže ty si známy aj tým, že si neraz po tréningoch ešte pridávaš?
- Musím priznať, že niekedy to boli veľmi úsmevné príhody s týmto mojim dochádzaním na tréningy, lebo nie vždy som to stíhal načas, s čím mali niektorí tréneri prirodzene problém. Ale drinou a sebazaprením som to nejak vždy zvládol. Aj preto som si musel niekedy pridávať tréningy, keď som napríklad nemohol trénovať dvojfázovo, tak som to musel dobiehať po robote, po tréningu, ak som chcel držať formu a krok s ostatnými. Prišiel som povedzme z roboty o 7. večer a hovoril som si, že ak chcem ešte hrať, musím niečo robiť, tak som šiel behať alebo do posilňovne, domov som sa vracal aj o 9. večer, takže nebolo to jednoduché, neviem si predstaviť, že dnes by mladých chlapcov takýto drill lákal.
Čo ťa poháňalo vpred, aby si sa prinútil zvládať takýto režim?
- Ten futbal ako taký. Láska k športu. Tí, čo športovali vedia, že je to ako droga.
Ty máš aj malého syna. Ako vnímaš v rámci jeho výchovy kombináciu športu a školy?
- Samozrejme, ja som to tiež tak vždy mal a budem sa to snažiť predať aj jemu, že škola je prvoradá. Ak ale bude chcieť hrať popritom futbal alebo nejaký iný šport, tak to bude len plus.
Viacero tvojich bývalých spoluhráčov sa po aktívnej kariére dali, buď na trénovanie, alebo zasadli na funkcionársku stoličku. V ktorej pozícii sa vidíš ty, ak vôbec chceš ostať pri futbale…
- Pri futbale by som chcel ostať. Ale momentálne na toto neviem odpovedať. Potrebujem si dať nejaký čas mimo ihriska a potom uvidím, kam ma to bude ťahať.
Často spomíname v rámci klubovej komunikácie, že si v pozícii miláčika šamorínskych tribún, diváci na teba reagujú aj po rokoch pozitívne, hoci aj v tejto sezóne nebola tá zápasová porcia taká vysoká. Čím si myslíš, že si si získal fanúšikov ŠTK?
- To neviem, to by museli oni povedať. Ale možno preto, že som bol pri tých významných momentoch šamorínskeho futbalu, najmä, keď sa postupovalo do vyšších súťaží, do tretej a hlavne opakovane do druhej ligy . Takže asi preto, že má spájajú s týmito míľnikmi.
Za seba poviem, že je to zrejme tým, že si srdciar, že si vždy sa snažil odviesť za tím maximum, bez ohľadu na to, kde ťa tréneri postavili. Mimochodom, ty si za 12 rokov nastúpil na všetkých pozíciách, okrem brankára. Kde sa takto na konci kariéry cítiš najlepšie?
- Stále je to asi ten pravý záložník. Stále ma bavia technické fintičky (úsmev).
Tak si ťa budeme aj pamätať. Mezo, dovoľ mi poďakovať sa v mene všetkých fanúšikov ŠTK Šamorín za to, čo si odviedol pre klub, za tých krásnych 12 rokov a verím, že tá ďalšia tvoja životná etapa, už mimofutbalová, bude rovnako úspešná ako táto.
- Ďakujem a dovoľte aj mne poďakovať sa všetkým fanúšikom, ktorí mňa a celý tím počas tých 12 rokov podporovali. Dúfam, že sa ešte niekedy na tomto našom štadióne vidíme. Aj vďaka vám som to vydržal v klube tak dlhé obdobie. Hajrá Somorja!