Slovenčina
S láskavým súhlasom Denníka N uverejňujeme rozhovor s profesionálnou futbalistkou z Dunajskej Lužnej Dominikou Škorvánkovou.
Dominika Škorvánková je 27-ročná futbalová reprezentantka Slovenska, ktorá aktuálne hrá v Bayerne Mníchov na pozícii ofenzívnej stredopoliarky. Sedemkrát vyhrala titul Najlepšia futbalistka roka Slovenska.
Keď som sa pripravoval na tento rozhovor, v slovenských médiách som toho veľa o ženskom futbale nenašiel. Ak aj áno, články boli plné sexizmu. Čo máme robiť my novinári inak, aby vám to pomohlo?
Pomôže všetko. Čokoľvek budete robiť, bude pre nás prospešné. Napríklad keď sa začali majstrovstvá sveta, bola som sklamaná, všade naokolo sa o tom píše a u nás nič. A keď sú MS mužov, je to najväčšia téma, bez ohľadu na to, či tam naši sú alebo nie. Rozhovory, prenosy, správy… Všetko nám pomôže, lebo doteraz nebolo nič.
Ešte sa vrátim k tomu sexizmu. V mnohých článkoch či rozhovoroch bol prítomný, rovnako aj objektivizácia v zmysle „ženský futbal je krásny“ a nemysleli tým krásu futbalu. Je to prítomné aj v rozdieloch vnímania a platov mužov a žien. Stretávate sa s tým aj vy osobne?
V Nemecku až tak veľmi nie. V tomto smere sú Nemci profesionálni a až tak to neprejavujú. Stačí si však spomenúť na odovzdávanie Zlatej lopty za minulý rok, keď sa moderátor najlepšej futbalistky opýtal, či vie twerkovať. Tak to už čo je? Prišla pekná žena v šatách, tak sa jej na to opýtam, veď prečo nie. Potom síce oľutoval, že si to neuvedomil, ale práve veľa ľudí takto vníma ženský futbal.
Je možné tieto aspekty zo ženského futbalu odstrániť?
Niekedy je aj pozitívum, že ľudia ženský futbal vnímajú ako pekný, hoc aj cez futbalistky. No či sa to dá úplne odstrániť? To si nemyslím, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa budú chodiť pozerať na futbal len preto, že sú tam pekné baby. A budú mať také narážky. No veľa ľudí chodí na zápasy sledovať výkon a fandiť dobrému futbalu a to sú podľa mňa praví fanúšikovia. Keby bolo takýchto fanúšikov stále viac, pomohlo by to. Vo svete takýchto fanúšikov máme dostatok, no na Slovensku určite nie.
Na Slovensku máme neplatené hráčky, úzky káder, sexizmus a objektivizáciu, ktoré sú aj vo svete… Nie je to trochu veľa problémov na jeden šport? Možno to bude jemne nemiestna otázka, ale oplatí sa napriek tomu robiť tento šport?
Naopak, je to dobrá otázka. Ja som však človek, ktorý sa nad tým zamýšľa inak. Je to pekné, baví ma to, viem to robiť… Už len preto sa mi to oplatí. Hrám futbal a nedám naň dopustiť. Je to moja vášeň, je to moje povolanie. Šport mi dá oveľa viac ako len problémy.
Prečo nebolo Slovensko na majstrovstvách sveta v ženskom futbale?
Slovenský ženský futbal sa nedá porovnávať s európskymi krajinami, ktorým sa tam podarilo kvalifikovať. Možno by sme sa mohli porovnať s africkými či ázijskými tímami.
Čo by sme mali robiť, aby Slovensko nadobudlo kvalitu lepších európskych tímov?
Potrebujeme začať budovať dievčenské akadémie. Vytvoriť spojenie napríklad so štúdiom, aby sa od mladého veku mohli dievčatá rozvíjať. Keby sa to napríklad začalo od strednej školy, pomohlo by to k tomu, aby viac dievčat chcelo hrať futbal. Postupne by sa vytvorilo prostredie aj pre dobrých trénerov a dievčatá by chodili do reprezentácie pripravené na vysokú kvalitu súperiek. Bol by to však dlhší proces, za tri či štyri roky sa toho veľa nezmení. Rakúsku sa podaril prvý veľký úspech až v roku 2017, keď sa jeho reprezentantky dostali na majstrovstvá Európy. Myslím si, že za tým je práve systematická práca, ktorá sa začala vytvorením akadémií. Pokiaľ by akadémie na Slovensku boli dobré, dievčatá by napríklad ostávali dlhšie na Slovensku. Dnes sa všetky rozpŕchneme, pretože vidíme, že tu nemáme podmienky, aby sme sa mohli rozvíjať.
Ako to funguje v iných zahraničných krajinách?
V Nemecku, kde hrám, sa pracuje s mladými dievčatami na športových školách, majú možnosť sa zúčastňovať na tréningoch prvého či druhého družstva veľkých klubov, kde nakoniec aj ostávajú. Neviem, či sú tam akadémie, no je dôležité, že omnoho viac dievčat hrá futbal a z toho si potom kluby môžu vyberať. Majú tu kvantitu, z čoho plynie kvalita. Aj u nás na Slovensku sa to v mnohom zlepšilo, no stále máme stav, že berieme všetky, pretože nemáme dostatok hráčok.
Vy hráte za jeden z najlepších klubov Európy, možno aj sveta. Ako ste sa tam dostali, ak u nás kvalita nie je? Čo ste robili inak alebo navyše oproti iným dievčatám?
V prvom rade musíte mať šťastie na ľudí, napríklad na trénera, ktorý vás od mladého veku k tomu vychováva. Ale je to aj o tom, pre čo sa rozhodnete. Či s futbalom niečo chcete dosiahnuť, alebo hráte len tak. Pamätám si tréning, keď som mala trinásť rokov a uvedomila som si, že chcem hrať futbal a jedného dňa sa ním aj chcem živiť. A vtedy bol môj sen nemecká liga, pretože bola najlepšia, dnes sa to už trochu vyrovnáva. Človek si musí ísť za cieľom a zostať zdravý. Samozrejme, potrebné je aj rodinné zázemie. Myslím si, že som sa mohla už oveľa skôr dostať do zahraničia, no najprv som sa rozhodla vyštudovať na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, no nemyslím si, že to bolo zlé rozhodnutie. Mám 27 rokov, teraz budem začínať tretiu sezónu v Bayerne Mníchov a myslím si, že to je pekný úspech.
Hovoríte, že už to, že hráte tretiu sezónu v Bayerne, je úspech. Dá sa ešte posunúť v ženskom futbale? Je ešte niečo, čo by ste chceli dosiahnuť?
Na klubovej úrovni určite. V Nemecku sme jeden z dvoch najlepších klubov, no v Európe sú kluby, ktoré sú lepšie. Napríklad francúzsky Lyon, ktorý každý rok vyhráva Ligu majstrov, a nemecký klub Wolfsburg, ktorý má viac peňazí. To však neznamená, že to Bayern Mníchov nemôže dokázať, patríme medzi top kluby, teraz sme postúpili do semifinále Ligy majstrov. Bayern je veľký klub, no hlavne preto, že muži sú veľmi úspešní. Na Slovensku existujú ľudia, ktorým keď aj dnes poviete, že hráte ženský futbal, tak sú udivení, že „Vau, a to máte aj ligu či ako to hráte?“. Aj počas majstrovstiev sa našli ľudia, ktorí ženský futbal odsúdili, že to bolo pomalé, že to nebolo ono, že sa na to pozerať nedá a podobne. Na Slovensku bude úspech, keď sa dostaneme na úroveň, že sa ľudia nebudú diviť, že hráme futbal.
Poďme k reprezentácii. Za posledné dva roky boli výsledky katastrofálne. Aby vás začali ľudia vnímať „normálne“ a pozerať sa na vás, stačí, aby ste dosahovali výsledky, alebo je tam aj iná cesta?
Určite, toto je hlavný cieľ. Mať dobré výsledky a dostať sa na záverečný turnaj, napríklad o dva roky na majstrovstvá Európy. Treba sa dostať do povedomia, lebo potom si ľudia povedia, že predsa nemôžeme byť také slabé. Ako ste povedali aj vy, výsledky z posledných dvoch rokov boli zlé, treba byť úprimný, no posúvame sa postupne. Problém je, že sa posúvajú aj iné krajiny, a závisí od toho, ako rýchlo sa kto posúva. Začíname kvalifikáciu na ME, od ktorej mnohé čakáme veľa, no zase nemôžeme mať veľké oči, pretože kvalifikácia nebude ľahká.
Aké máte zázemie? Myslím prostriedky, financie, ľudí či priestory.
Musíme povedať, že všetko sa zlepšilo. Samozrejme, stále by to mohlo byť lepšie, ale nemôžeme sa sťažovať. Aj ľudia, s ktorými spolupracujeme, sú už na tom výkonnostne a vedomostne oveľa lepšie ako predtým. Najvýraznejší problém reprezentácie je, že hráčky nie sú zvyknuté hrať každý týždeň a hrať ťažké zápasy. No a vytvoriť si takýto zvyk nejde len lúsknutím prsta, je to proces, a keby všetky hráčky v reprezentácii boli zvyknuté hrať každý týždeň ťažké zápasy, veľmi by to pomohlo aj reprezentačnému tímu. Teraz to máme tak, že je niekoľko skvelých skúsených hráčok a potom sú 21-ročné hráčky, ktoré stále sedia na lavičke. A to tiež nie je dobré.
Financie ste vynechali.
Nemyslím si, že chodíme do reprezentácie pre peniaze. Či máme dostatok peňazí? Podmienky sa zlepšili aj v tomto smere, oproti obdobiu, keď som začínala v reprezentácii. Stále sa to však nedá porovnať s mužmi. Ale nie som si istá, či takáto debata je správna, pretože neviem, či je správna premisa – máme málo peňazí, preto máme také zlé výsledky. Nesmieme však vynechať, že ženská futbalová liga na Slovensku nie je profesionálna, teda žiadna hráčka nedostáva za hranie v lige plat. Aj ja som popri našej lige študovala. V Nemecku to, samozrejme, nie je tak, že si môžem dovoliť kúpiť auto zo dňa na deň, ale viem z toho slušne vyžiť, a keď chcem, viem si z toho aj ušetriť.
A keď to porovnáte s mužským Bayernom Mníchov?
To sa nedá porovnávať, to vám poviem rovno. Určite ste narazili na článok porovnávajúci plat niekoľkých tisícov hráčok s Neymarom. Tak si to predstavte rovnako aj u nás.
No a prečo to tak je? Kde vidíte problém? Je to pre nezáujem divákov, nezáujem FIFA alebo národných zväzov?
Ako som už povedala, jeden z dôvodov určite bude aj ten, že ľudia si myslia, že ženský futbal nie je na takej úrovni ako mužský. No a ľudia si ho teda v televízii nezapnú, jednoduché. No napríklad v USA ženská futbalová reprezentácia zarába viac ako mužská, majú viac peňazí z reklám a podobne. Napriek tomu ženy nezarábajú toľko ako muži. V tomto prípade si už kladiem otázku, prečo je to tak. Na Slovensku to chápem, ešte nie sme na úrovni, aby sme sa mohli dožadovať podobných vecí, ale prečo je to tak aj v Amerike? Na to mi už ostáva iba odpoveď „lebo sme ženy“. Máme problém, ak sa na to stále tak pozeráme v 21. storočí. Jasné, že je rozdiel medzi ženským a mužským futbalom. Muži sú inak fyziologicky stavaní, možno sú rýchlejší. Ale je tam veľa spoločných prvkov, a aj keď si pozriete štatistiky jednotlivých hráčok, nie sú až také rozdielne ako ich mužskí kolegovia.
Dá sa to nejako zmeniť?
Určite. Veď už sa to postupne aj mení. Aj UEFA sa snaží rôznymi programami ženský futbal viac spropagovať. Videli sme to aj počas majstrovstiev sveta. Ak to bude postupne takto napredovať aj z kvalitatívnej stránky, ľudia to začnú pozerať a začnú sa aj meniť platové podmienky.
Dominika Škorvánková (27)
Stredopoliarka Bayernu Mníchov, bývalá hráčka SC Sand a Slovanu Bratislava. Kariéru začínala v roku 2005 v rodnej Dunajskej Lužnej. V zahraničí je už od roku 2012, keď prestúpila do rakúskeho SV Neulengbach. V nemeckej bundeslige má za sebou 97 zápasov, pričom nastrieľala 12 gólov. V slovenskej reprezentácii debutovala v roku 2008, odvtedy odohrala 86 zápasov a dala 15 gólov.
